Komentáre k pravidlám Budó I

HĽADAJ DOKONALOSŤ SVOJHO CHARAKTERU

Meikyó shi sui
Čisté zrkadlo odráža pravdu

„Meikyó shi sui“ svojim zmyslom vyjadruje: „čisté zrkadlo odráža svet pravdivo a bezchybne“. Keď sa človek správa nečestne alebo zle zmýšľa, bude zrkadlo jeho mysle toto zmýšľanie reflektovať. Nikde neodráža toto zrkadlo tak jasne ako v spoločnosti ľudí, praktikujúcich Budó. Cvičenci bojových umení sa musia snažiť o úprimné zmýšľanie.
Niekedy sa v živote zdá jednoduchšie, byť neúprimný, obzvlášť, keď si človek myslí, že si to nikto nevšimne. Avšak, kto sa takto správa, stráca svoju sebaúctu a svoju česť. Chamtivosť, sebeckosť a egoizmus sú veľkými prekážkami na ceste Dó a nikde sa neprejavia zreteľnejšie ako v Budó-kolektíve.
Keď sa raz veľkého okinavského majstra karate Chóshin Chibana pýtali, ktorú vlastnosť považuje za najhodnotnejšiu u experta bojových umení, odpovedal: „Česť! Čestný muž je mužom, ktorý keď niečo sľúbi, tak to aj dodrží. Človek, ktorý niečo sľúbi a nemá v úmysle to dodržať, alebo sa o to ani nepokúsi, je človekom, ktorý pošpiňuje svoj najvzácnejší majetok – svoju česť. Majster bojových umení je čestný človek.“
Človeku s čistou mysľou pripadá vždy ľahké byť čestný a zastávať správny postoj. Keď však človek pri každej príležitosti dbá len o to, aby získal pre seba nejakú výhodu, zakalí takéto myslenie zrkadlo jeho ducha. V Dójó sa takéto postoje stávajú ľahko viditeľnými. Keď si cvičiaci dovolia prísť do Dójó s takýmto postojom, stanú sa ich problémy ešte väčšími a cvičenie bojových umení sa zmení na stres. Sebavzťahovačnosť a sebapresadzovanie vedú bokom a poškvrňujú zrkadlo duše. V Japonsku na túto tému existuje jeden príbeh:

„Jeden mních sa pozrel do zrkadla a bol prekvapený hrozným obrazom, ktorý tam zazrel, a tak ho začal dokresľovať rúžom na pery, aby ho skrášlil. Obraz však zostal rovnako hrozný a mních bol úplne bez seba. Čím viac bol rozzúrený, tým škaredší bol aj obraz. Plný hnevu obehol zrkadlo dookola a konečne pochopil, že to, čo videl, bol obraz jeho vlastného vnútra. Pozrel na zrkadlo a začal sa smiať. Čím viac sa smial, tým krajší a šťastnejší bol aj jeho obraz. “

Ichi michi issho
Jeden deň – jeden život

Mylný názor, že zmysel života spočíva v blahobyte, vytvára pocit nutnosti dosahovať stále väčšie výkony, aby bolo možné dosiahnuť a získať stále viac. Toto však v živote zvádza z cesty a robí ľudí nevyrovnanými a chorými. Život nie je životom za nejakým účelom, ale obsahuje naplnenie v sebe samom. Neslúži na to, aby boli dosahované stále väčšie zisky, ale na hľadanie zmyslu, vďaka ktorému sa človek stane slobodnejším, zdravším a šťastnejším.
Cvičením bojových umení majú mladí ľudia šancu slúžiť nejakému ideálu a nájsť zmysel života. Len zriedkakedy sa podarí stretnúť niekoho, ktorý toto skutočne robí a nezrádza stále znova ideál kvôli zisku. V honbe za výhodami a ziskom trávi väčšina ľudí svoj život domáhajúc sa ústupkov a zanedbávaním prazákladu, z ktorého mohol vyrásť vlastný zmysel. Dnes sa každý rád podieľa na niečom väčšom, nárokuje si čo najviac, chce ísť každou cestou. Avšak podmienky, ktoré majú byť v ľudskom postoji naplnené, sa ľahko prehliadajú a potláčajú. V takomto myslení sa vytráca každý vyšší zmysel.
Keď ľudia s takýmto postojom prídu do Dójó, sú len zriedka schopní chápať hlbší význam. Očakávajú zmysel v cvičení, v technike, v učení, vždy však v niečom mimo seba a nikdy ho nehľadajú v sebe samých. Myslia si, že bojové umenia im umožnia stať sa silnými, vyrovnanými a zdravými, podobne ako keď sa človek modlí k Bohu – on by mal darovať bohatstvo a šťastie. S týmto naivným postojom robia všetko vo svojom živote. Odmietajú sebazodpovednosť, česť a obetavosť a majú pred očami jediný cieľ, pre dosiahnutie ktorého majú iní pripravovať cesty, niesť zodpovednosť a odstraňovať prekážky. V konečnom dôsledku sami robia málo, preceňujú svoj výkon a očakávajú veľký úspech. Neschopní dať zmysel tomu, čo robia, sú neustále nespokojní so svojim životom, neustále vyhľadávajú niečo nové a nachádzajú naplnenie v záhaľke.
Všetko, čo človek v živote robí, by mal robiť naplno, s vnútorným presvedčením, s vlastným zmyslom. Človek musí naplniť svoj život zmyslom a dať mu hĺbku. Objavenie hĺbky v sebe samých je predpokladom naplnenia aj v živote samotnom. Keď človek ide do Dójó, môže sa to učiť. Cieľavedomosť, s ktorou človek pristupuje k svojim ideálom, ukazuje cestu k vlastnému vnútornému zdokonaleniu. Keď však niekto veľa sľúbi a málo dodrží, veľa vie a málo pozná, veľa chce a málo robí, má takýto človek napriek všetkým dôvtipným ospravedlneniam len malú hodnotu. Je nutné sa skutočne snažiť o pokrok v Budó a o zmysel v živote a niesť zodpovednosť za svoje konanie. Bez skutočného priznania sa k vlastnej zodpovednosti, pravdivosti a cti nie je možné nájsť skutočný zmysel v ničom. Človek musí žiť svoj život, akoby bol každý deň jeho posledným.

Tódai moto kurashi
Na úpätí majáka je najväčšia tma 

Žijeme v nebezpečných časoch. Až do krajnosti zdokonalené metódy politickej a vedeckej manipulácie sú prezentované vo vlastnom záujme ľudskej sebeckosti, konzumnosti a megalománie a zatemňujú priepasť, pred ktorou stojíme. Stráca sa príliš veľa hodnôt, a v nevediac koľko je dosť, ľudia dosť zabúdajú na staré cnosti a strácajú rešpekt pred životom. Mladí ľudia nachádzajú napospas nevedomým politikom bez svedomia vydaný, bezohľadný priemyselný svet s pochybnými ideológiami, agresívnymi technológiami a vymyslenými hodnotami; v školách nezmyselný spôsob života, ktorý súčasne pripravuje a učí, ako je ešte možné zvýšiť ziskuchtivosť. Toto vedie k tomu, že mnohí už nevedia, čo má vlastne v živote skutočný význam.
Spoločenské inštitúcie prevracajú najnižšie pudy na cnosti a ospravedlňujú každý prostriedok, ktorý sľubuje profit. Mnohí mladí ľudia spotrebúvajú všetku svoju energiu na to, aby vyhoveli tomuto trendu a chránení legálnou korupciou sa snažia dosiahnuť spoločensky uznávané pozície. Povzbudzovaní „vhodnými“ vzormi, hľadajú výzvy na nesprávnej strane života a nevedome a neuvážene zraňujú základné korene bytia. Spoločenské inštancie rozširujú zdôvodnenia svojich mocenských záujmov, založené na teoretických pravdách, čím podporujú existenčne neudržateľnú pseudomorálku, ktorá očividne opovrhuje životom. Nespočetné množstvo ľudí sa stáva jej obeťami a spoločne nevedome prispievajú k znehodnocovaniu každej hodnoty a každého zmyslu v živote.
Ľudia chcú ísť príliš vysoko, sú príliš nároční, namyslení, chamtiví a sami sebe prikladajú príliš veľký význam. Nevidia, že základ pre uspokojenie ich vlastných myšlienok a požiadaviek na nezaslúžené výhody je vždy v nejakej podobe podvodom. Každý chce byť majákom, ktorý tých ostatných prežiari. Nevidí však, čo sa deje pri jeho vlastných nohách, pretože tam je tma. Život bude mať len vtedy hodnotu, keď sa ľudia stále viac priznajú k pravde, budú dbať aj na cudzí život a prispejú k tomu, aby sa udržal mier. Kvôli tomuto musí každý nazrieť do seba, pretože to, čo sa denno-denne deje vo svete, je obrazom našich vlastných myšlienok.

Kenjó no bitoku
Skutočná sila prichádza cez pokoru

Cieľom života mnohých ľudí je túžba po moci a postavení, pomocou čoho sa chcú presadiť a stáť nad druhými. Len máloktorí sa pritom pýtajú na mieru, na zodpovednosť alebo na v živote platný zmysel, ale práve naopak – zaujímajú ich jedine praktické výhody. Vo všetkých aspektoch života sa ľudia snažia byť rôznym spôsobom výnimoční, prekračovaním noriem sa snažia odlišovať od priemeru a takto dosiahnuť vlastné výhody. Toto tvorí základ aj našej civilizácie, ktorej úroveň a význam vo svete sa zakladá len a len na jej moci.

Konanie bez zmyslu orientovaného na život je však nedôstojné človeka a ničí život samotný. Neschopní toto spoznať, usilujú sa ľudia vo vyšších i nižších úrovniach spoločenského rebríčku o moc a používaním vždy len im samotným slúžiacim prostriedkom vyvolávajú pre život deštruktívne účinky. Toto je naivný a nezrelý sebapotvrdzovací komplex, ktorý však mnohí pestujú, aby podobným spôsobom ukázali svoju silu. Bitkári a surovci sa jedine inými metódami odlišujú od niektorých vysoko postavených známych osobností, ktorí v tom istom, primitívnom zmysle používajú moc k uskutočneniu túžby po svojej osobnej veľkosti.

Toto však nie je žiadna sila, ale dôkaz nezrelosti, ktorá sa v spojení s mocou môže stať nebezpečnou zbraňou. Jedine pokora dokáže pripustiť ich prekonanie a vnútornú silu. Ľudská zrelosť sa nikdy neprejavuje cez uplatňovanie nátlaku, ale cez harmóniu a mier. Ozajstná sila tak prichádza až cez pokoru.

Skutočná pokora povstáva v boji proti svojmu malému Ja a vedie k poznaniu, že sme veľmi úzko prepojení so všetkým živým. Na jednej strane prináša uvedomenie, akí malí a bezvýznamní sme a akí nebezpeční dokážeme byť na strane druhej, keď odmietame prijať zodpovednosť za naše konanie. Pokora sa prejavuje vo vedomí krásy sveta a vo vďačnosti, že v ňom smieme žiť. Pokora prichádza s uvedomením, že napriek všetkému, čo dokážeme dosiahnuť, zostávame aj tak malými a nedôležitými. Nezrelý človek však cez toto prechádza vždy bez povšimnutia. Ak získa moc, stane sa z jeho hlúposti zrodená namyslenosť nebezpečenstvom pre ostatných. Toto je jednou z príčin, prečo cvičenie bojových umení požaduje pokoru.

Aj neprimeraný hluk, vystatovanie sa, arogancia a neumiernenosť sú vysvedčením človeka, ktorému chýba pokora. Takéto necnosti spolu pôsobia v každom konaní a ovplyvňujú, v malom – nenápadne a vo veľkom – účinne, život na celom svete. Nie sú ani neškodné ani nebezpečné, ale sú vysvedčením toho, ako človek, osobne nevinný, môže prispieť k reťazovej reakcii životohrozujúcich účinkov, za ktoré nenesie zodpovednosť žiaden jedinec sám o sebe, ale vždy len suma všetkých jedincov – čiže my všetci spoločne. Cvičenie Budó na to upozorňuje. Z pokory vyvierajúca sila vedie k duchu Budó. Cvičenie, ktoré na to neberie ohľad, zraňuje základné pravidlá cesty Dó.

Ken Zen Ichi
Meč a Zen sú jedným

V 16. storočí napísal zenový majster Takuan (1573-1645) svoj známy list majstrovi Yagyu Munemori (majstrovi meča), v ktorom chcel objasniť prepojenie medzi zenom (meditáciou) a kenjutsu (umením meča). „Taiaki“, ako sa tento list nazýval, obsahoval ako centrálny motív vetu „Ken Zen Ichi“ a označuje skutočné majstrovstvo umenia meča ako stavu absolútnej jednoty človeka, ktorá je dosiahnuteľná jedine cez úplnú perfekciu Ri (vnútorný stav ducha) a Waza (technika).

O čo Takuanovi išlo predovšetkým, bolo objasniť, prečo väčšina Kenkaku (bojovníkov meča) sa napriek dennému cvičeniu ani raz nedokázala priblížiť štádiu majstrovstva v umení meča. Podľa Takuanových vysvetlení problém spočíva v tom, že väčšina ľudí nie je pripravená pre duchovné zdokonalenie a plní krátkozrakosti sa zameriavajú len na formu telesného cvičenia. Čo bráni takýmto ľuďom v ceste k majstrovstvu, je podľa Takuanovej filozofie pohltenie vlastným Ja, ktorého svojvôľa zakaľuje cvičiacemu tak pohľad podstaty bojových umení, ako aj do reality života. Pre majstra Takuana tak nepredstavuje majstrovstvo nič iné, ako zvíťaziť nad tým Ja, ktoré svojimi nespočetnými vnútornými impulzmi mätie myseľ a konanie človeka a večne stojí v ceste ozajstnému uskutočneniu jeho vlastnej bytosti.

„Ken Zen Ichi“ – jednota meča a zenu – znamená dosiahnuť tú úroveň majstrovstva, na ktorej „nejestvuje ani meč ani zen a tak v celom svete nie je možné nájsť nič iné, čo by nebolo mečom a zenom“. To, čo vidíme my ľudia (Shiki – prejavené formy), závisí od rozpoznávacej schopnosti nášho vedomia a mení svoju formu podľa spôsobu pozorovania. Takto ide pri učení sa bojového umenia menej o to, sústrediť sa na protivníka ako na svoje vlastné Ja. Pokiaľ je toto chytené v predsudkoch, ovplyvňuje konanie. Čo je protivník, čo je na ňom považované za správne a nesprávne a čo z toho sa rozpozná, veľmi závisí od stupňa dokonalosti vlastnej mysle, pretože ješitná alebo vzťahovačná myseľ podlieha rýchlo klamným predstavám. Na to, aby sa človek mohol stať celým človekom, ktorý dokáže rozpoznávať veci správne, sa nestačí cvičiť iba v technike. Musí cvičiť svoje správanie a svoju myseľ, pretože od tohto závisí nielen víťazstvo či porážka, ale aj celá jeho hodnota, ktorú ako človek stelesňuje vo všetkých každodenných činnostiach.

Na začiatku Taiaki takuan hovorí: „V umení nejde o víťazstvo alebo porážku, ani o silnejšieho či slabšieho, ani o krok vpred či vzad, ale o to, byť schopní víťaziť jednoducho, stojac na tom istom mieste.“ V tomto však nespočíva len posledné tajomstvo boja, ale aj tajomstvo zaobchádzania so všetkými ľudskými záležitosťami vôbec. Takuan tým myslí „vyprázdniť sa“ od všetkých prianí a predsudkov, pretože tieto chytajú myseľ a nechávajú ju uviaznuť v predstavách. Toto vyprázdnenie mysle od vlastných predstáv – Ku – (v buddhizme – Muga – oprostenosť od Ja) je predpokladom pre jasné vnímanie skutočnosti – nielen v boji, ale aj pri zvládaní každodenných problémov.

Takuanove vysvetlenia o zušľachťovaní mysle v cvičení bojových umení mali značný podiel na postupné preformovanie Bujutsu (technika bojovníka) na Budó (cesta bojovníka). Majstri začali do svojho cvičenia vnášať mnohé filozofické aspekty zenu a tak zo smrtiaceho umenia vznikla cesta života.

Do duše, úplne zbavenej myšlienok a
vzrušenia, nedokáže ani tiger samotný,
zatnúť svoje pazúry.Takuan Sohó

Ri no shúgyó, waza no shúgyó
Štúdium techniky a štúdium ducha

Aj toto pravidlo pochádza od Takuana. Ním vysvetlené Ri (zodpovedajúce Ri z konceptu – Shu Ha Ri) je absolútnou kontrolou mysle, pozostávajúcej z jej oslobodenia alebo odtrhnutia od všetkých svetských vecí. Tento druh vnútorného postoja, „nepripútavania“ (Mushotoku) na objektívne viditeľné prejavy (Shiki), ktoré je možné dosiahnuť jedine absolútnym prekonaním malého Ja, vedie späť až k pôvodnému Buddhovmu učeniu a bolo v Bushidó japonského stredoveku esenciálnym učením filozofie bojových umení. Prekonanie strachu, ústredný motív bojovníka, sa zakladá práve na tomto učení.

Ri môže byť popísané aj ako stav „nevedomého vedomia“ alebo „vedomého nevedomia“ (Mushin). V tomto stave môže myseľ v každej situácii slobodne reagovať a nenechá sa cez vnútorné stavy (emócie, priania, predstavy, atď.) zviesť k chybnému pohľadu na skutočnosť, čo sa v boji automaticky rovnalo prehre. Na tejto Takuanovej teórii sa zakladá aj známa veta: „Človek nesmie myslieť na výhru alebo porážku.“ Zabrániť takýmto myšlienkam znamená, že technika – jedno do akej úrovne majstrovstva zvládnutá – môže byť vykonaná zodpovedajúc konkrétnej situácii a správnemu účelu. Ak je však myseľ chytená do túžobných predstáv (alebo iných pocitov) vytvára na základe predsudkov nesprávne rozhodnutia.

Ďalej Takuan odkazuje na to, že Ri, správny postoj mysle (ducha), nie je žiadnym garantom víťazstva. Nazýva to len „polovicou cesty“ v bojových umeniach, pričom tou druhou polovicou je majstrovstvo Waza (techniky). Samotnému Ri ani Waza nepripisuje väčší či menší význam. Majstrom bojových umení nazýva len takého človeka, ktorý majstrovsky zvládol oboje. To znamená: majstrovstvo v bojovom umení sa uskutočňuje jedine s ohľadom na oba protipóly – zdokonalenie mysle a majstrovstvo techniky.

Hore uvedený text je v plnej miere chánený Copyrightom BSK.
Je výťažkom z knihy: Budo – duchovná cesta bojových umení od Wernera Linda
(slovenské/české vydanie tejto knihy sa pripravuje v r. 2011)
0 replies

Leave a Reply

Want to join the discussion?
Feel free to contribute!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *