Archív pre zančku: budo

Zápisok so semináru: Liptovská Mara 2016

V pondelok ráno som sa pobalil a o 11:01 som nasadol na preplnený rýchlik a keby nebolo pani ktorá šla do Košíc a mala miestenku na druhom konci vlaku asi by som zostal stat v uličke. Boli sme dohodnutí, že sa stretneme vo vlaku, ale stretol som len jednu známu tvár.

Cesta prešla rýchlo a keď sme vystúpili z vlaku tak sme očakávali že stretneme aj ostatných no objavil sa iba jeden ďalší. Potom sme sadli do autobusu a vystúpili sme v Liptovskom Trnovci. Človek by povedal že nájsť niečo v dedine s 557 obyvateľmi bude hračka ale po chvíľke zmäteného čumenia na tabuľu s inzerátmi ubytovania sme sa rozhodli zavolať senseiovi Robkovi a spýtať sa ho, ako nájdeme Chaty Mara. On už bol na ceste a tak nám povedal že nech nájdeme nejakú fajnú reštiku a počkáme ho.

Kedže sme boli dohodnutí,že všetci pôjdeme rovnakým vlakom, bol sensei trochu naštvaný že niektorí neprišli, ale nie natoľko , že by ho posedenie v kruhu priateľov nevyliečilo. Keď sme po ďalších niekoľkých nápojoch a jedlách dorazili na miesto určenia, tak tam už všetci čakali. Sensei Milan nám vysvetlil, že si máme všetko zamykať, lebo sa po okolí potuluje raubir, ktorý ukradne všetko čo nie je pribité, že pani domáca je fanúšička recyklácie a že kľúče je neradno stratiť. Zhodili sme veci dnu v chatkách a hybaj variť boršč.

Keď sme sa ráno zobudili,rýchlo sme bežali pomáhať s varením do kuchyne. Umyli sme pár hrncov a boli sme svedkami toho, ako sa robí čili con čatný. Navarili sme parádnu polievku a druhé a išli sme cvičiť. Po tréningu techník však nasledoval kondičný tréning, ktorý nás zničil tak, že sme nevládali ani sedieť. Ďalší deň už začal rozcvičkou, ktorá však bola bez sensensejov, ktorí išli na štátnice. A tak sme im celé raňajky držali palce.

Štátnice spravili úžasne a po poobednom tréningu sme mali ďalšiu kondičku na posilnenie tela a proti svalovici – lebo klin sa klinom vybíja.

Ďalší deň sme sa po rozcvičke vydali na rozburácanú vodu a v teréne sme videli aj prvého olympijského víťaza v novodobej histórii Slovenskej republiky – Michala Martikána. Poobede niektorí doháňali spánkový deficit z hrania na hudobných nástrojoch a spevu do neskorých nočných hodín. Ja som pomáhal kuchárom pod dohľadom senseia Milana robiť halušky bez haluškára a po ľahučkých 5 hodinách boli hotové tie najlepšie halušky aké som kedy jedol.

Ďalší deň sme opäť s novou energiu trénovali, varili, jedli a keď sme toto všetko urobili, tak sme sa vydali na motokárovské dobrodružstvo.

Piatok pokračoval opäť v tréningovom duchu a noc opäť v duchu muziky. V sobotu bola špeciálna rozcvička pri brehu Liptovskej Mary. Načerpali sme pri nej veľa energie, ktorú niektorí z nás potreboval v nasledujúcom páskovaní. Poobedný tréning bol veľmi zaujímavý. Naučil som sa žuvačkové knee on stomach a aj to, ako sa hneď neunaviť v súboji na zemi.

Po tréningu sme zistili že všetci, čo skúšali skúšky,tak ich pokusy vyšli a všetci sme boli šťastní. Chcem ešte pogratulovať všetkým čo spáskovali.

Nedeľa pokračovala v duchu upratovania a v duchu dojedania nedojedeného.

Potom sme išli domkov.

slovník

raubír, -a muž. r. (nem.) hovor. pejor. zlodej, lupič: Practe sa mi zo dvora, vy raubíri. (heč.)

Matúš Komora

Každý seminár je jedinečný. Tento rovnako nebol výnimkou. Niekto by si povedal, že už na jednom seminári v roku bol, avšak za 12 rokov, čo cvičím sa mi nestalo, že by boli dva takmer totožné. Vždy si odnesieme inú lekciu, každý tú svoju. V prípade letného semináru na Mare to začalo už pri príchode. Stalo sa, že sme sa neskoordinovali na 100% a prišli v odlišných časoch. Akoby seminár začínal už dni predtým, než nastane ten deň v kalendári. Budó môže pekne fungovať už počas organizácie a prípravy semináru, kde úprimný záujem a komunikácia s priateľmi, s ktorými tam ideme dá jasné odpovede. Niekedy je dobré byť predvídavý a počúvať svoju intuíciu, keď vnútri cítim, že si nie som úplne istý.

Každopádne sme prišli všetci v poriadku. Liptovská Mara nás očarila svojou rozľahlosťou a krásou okolia. Po tradičnom prvom dni voľna sa začala séria tréningov, kde sme objavovali nové aspekty práce s telom v kihon či kumite, korigovali svoje naučené stereotypy a učili sa pochopiť karate viac do hĺbky. Počiatočná vláčnosť v nástupoch sa pri desiatkach angličákov rýchlo vybrúsila. Tiež by to nebol seminár, keby sme si nedali do tela pri nekončiacich sa dĺžkach behov, fúrikov, žabákov či klikov. Našou spásou po takomto vypätí bola vždy matka príroda – teda Mara. Počas tréningov všetci intenzívne pracovali na svojich technických stupňoch, mňa nevynímajúc. Ústrednou témou bola kata Seyunchin, ktorá mi bola poodhalovaná do väčších hĺbok pod vedením našich senseiov. Ani som netušil, že sa dá v kata nájsť toho tak veľa. Jedna kata = jeden bojový systém. Bojové systémy sme si mohli preveriť aj k záveru semináru ako prebiehalo páskovanie, jedna skupinka so senseiom Milanom a druhá so senseiom Robkom. Ani nebudem počítať koľko zápasov s nami senseii mali, keď všetky dopadli rovnako pre nás… Napokon sa páskovaným aj podarilo spáskovať o level vyššie a všetkým im ešte raz gratulujem.

Ďalšie dni voľna sme si užili úplne naplno. Počas jedného sme šli odvážne bojovať s perejami na vodný kanál (kde zrovna trénoval náš najväčší šampión M. Martikán) na rafte. Skupinky po 4 sa museli dobre zladiť ako pri cvičení kata a ťahať spolu za „jedno pádlo“. Niektorí „štastlivci“ sa mohli vo vode aj vykúpať, niektoré skupinky po 3 kolách z člnka počas jazdy nevystúpili J Druhý voľný deň bol v znamení rýchlosti. Kristína nám vybavila motokáry v Mikuláši, kde sme zbystrovali naše zmysli a cit pre precíznosť v zákrutách. Ak sa nemýlim, najlepší okruh dal náš sensei Robko, čo nás neprekvapilo 🙂

Medzi tréningom si viacerí z nás zlepšovali svoje kuchárske umenie pod vedením senseia Milana, ktorý má už bohaté skúsenosti z desiatok seminárov. Na tomto seminári som si všimol, že bol aj väčší záujem o mondó či dokusany. Týždeň je dostatok času na to prebrať do hĺbky viacero tém, bez toho aby sa človek ponáhľal po tréningu domov. Témy boli rôznorodé, z každej som si vedel niečo odniesť. Mnohokrát vznikla úžasná atmosféra medzi ľudmi, ktorá vypĺňala priestor semináru, či už počas hrania hudby po večeroch alebo hier a niesla sa v hesle „staraj sa o ducha priateľstva“.

Tomáš Sokol

Koncom prázdnin sa konal letný seminár. Tento rok na Liptove. Trval týždeň a odniesla som si z neho množstvo zážitkov. Vyšlo nádherné počasie. Prostredie okolo chatiek bolo naozaj krásne. Každodenne sme mali rannú rozcvičku a dva tréningy. Naučila som sa množstvo nových techník a preverila som svoju kondičku. Najviac sa mi páčil posledný tréning, ktorý bol v sobotu večer. Súboj vo dvojiciach. Večer sme hrávali zábavné hry, spievali si, alebo sa rozprávali. Naučila som sa aj variť guláš. Okrem tréningov sme boli aj raftovať. Na raftoch som bola prvýkrát, takže to bolo pre mňa niečo celkom nové. Veľmi ma to bavilo. Bol to skvelý žážitok plný adrenalínu. Raz sme šli aj na motokáry. Nikdy predtým som na motokáre nejazdila. Taktiež to bolo pre mňa nové. Bola to fakt zábava. Milujem rýchlosť. Na tomto seminári som zažila veľa nových vecí a som veľmi rada, že som tam šla. Bolo tam plno skvelých ľudí, medzi ktorými som sa cítila dobre. Už teraz sa teším na ďalší seminár a nové zážitky.

Alžbeta Škvrndová

 

Musím povedať, že to skoré ranné vstávanie a tvrdé cvičenia stáli za to. Nič sa nevyrovná tomu, ked ste neskutočne unavený, ale viete, že ste ten tréning zvládli. Každodenné prebúdzanie sa do chi-kungovej rozcvičky nás výborne naštartovalo do vždy slnečného dňa. Nádherné prostredie Liptovskej mary na nás zapôsobilo už po príchode. Nečudo že sa našou obľúbenou aktivitou medzi tréningami stalo skákanie z móla do vody. Takéto letné osvieženie vždy prišlo vhod. Počas seminára sme skúsili aj iné aktivity, ako jazdu na motokárach alebo splav na raftoch. Jednoducho každý si prišiel na svoje, dokonca aj tí, ktorí radi varia. Strava bola vegetariánska. Niekto si na nej skvele pochutnával, niekto sa s ňou musel zo začiatku trošku popasovať. No v konečnom dôsledku bol každý najedený, plný energie a pripravený ísť ďalej. Večery sme si spríjemňovali hudbou, rôznymi hrami a vtipmi. Veľa nových vecí sme sa dozvedeli z rozprávania senseiov, ktorí vždy upútali našu pozornosť a vyzývali nás k diskusii. Tento seminár sme držali všetci spolu a podporovali sme sa. Získal som veľa skúseností. Teším sa na další.

 

Andrej Chládecký a Ema Harantová

 

Seminár vynikajúci.Od ostatných sa líšil minimálne tým, že obidvaja naši senseji si v stredu odskočili do Banskej Bystrice „zoštátnicovať“.Všetci sme sa úporne za nich modlili, pretože ako povedal sensei Robo, je v božích rukách.Tým pádom bola v božích rukách aj náročnosť naších tréningov.Našťastie obidvaja úspešne zvládli štátnice a patrí im náš obdiv a veľké gratulácie.Tak isto patrí gratulácia všetkým novospáskovaným a dúfam že sa budeme takto stretávať pravidelne.Mimo cvičenia sme mali ešte plno iných aktivít.Napríklad raftovanie na divokej vode v Liptovskom Mikuláši, v ktorej keď nás kormidelník prekotil do vody, bolo to ako scéna z akčného filmu.Ďalej sme si boli zajazdiť na motokárach, prekonali rekordy a ponáhaňali sa.Všetci ďakujeme Kike za menšiu zľavičku.Ešte sme si čas skracovali spoločenskými hrami, medzitréningovými freestyle repíkmi, sensei nám raz pustil nahrávku , v ktorej sa hovorilo o splnení svojich snov a úspechu.Večer sme sa zabavili ako vždy skvelou muzikou a vtipmi.Čo ešte dodať, asi to že sa nám podarilo nepripáliť ani jednu kašu, ale zachránil to Maťo, keď mu trošku ušla ruka, keď sypal chili do čatní.

 

Dominik Ďurana

Komentáre k pravidlám Budó I

HĽADAJ DOKONALOSŤ SVOJHO CHARAKTERU

Meikyó shi sui
Čisté zrkadlo odráža pravdu

„Meikyó shi sui“ svojim zmyslom vyjadruje: „čisté zrkadlo odráža svet pravdivo a bezchybne“. Keď sa človek správa nečestne alebo zle zmýšľa, bude zrkadlo jeho mysle toto zmýšľanie reflektovať. Nikde neodráža toto zrkadlo tak jasne ako v spoločnosti ľudí, praktikujúcich Budó. Cvičenci bojových umení sa musia snažiť o úprimné zmýšľanie.
Niekedy sa v živote zdá jednoduchšie, byť neúprimný, obzvlášť, keď si človek myslí, že si to nikto nevšimne. Avšak, kto sa takto správa, stráca svoju sebaúctu a svoju česť. Chamtivosť, sebeckosť a egoizmus sú veľkými prekážkami na ceste Dó a nikde sa neprejavia zreteľnejšie ako v Budó-kolektíve.
Keď sa raz veľkého okinavského majstra karate Chóshin Chibana pýtali, ktorú vlastnosť považuje za najhodnotnejšiu u experta bojových umení, odpovedal: „Česť! Čestný muž je mužom, ktorý keď niečo sľúbi, tak to aj dodrží. Človek, ktorý niečo sľúbi a nemá v úmysle to dodržať, alebo sa o to ani nepokúsi, je človekom, ktorý pošpiňuje svoj najvzácnejší majetok – svoju česť. Majster bojových umení je čestný človek.“
Človeku s čistou mysľou pripadá vždy ľahké byť čestný a zastávať správny postoj. Keď však človek pri každej príležitosti dbá len o to, aby získal pre seba nejakú výhodu, zakalí takéto myslenie zrkadlo jeho ducha. V Dójó sa takéto postoje stávajú ľahko viditeľnými. Keď si cvičiaci dovolia prísť do Dójó s takýmto postojom, stanú sa ich problémy ešte väčšími a cvičenie bojových umení sa zmení na stres. Sebavzťahovačnosť a sebapresadzovanie vedú bokom a poškvrňujú zrkadlo duše. V Japonsku na túto tému existuje jeden príbeh:

„Jeden mních sa pozrel do zrkadla a bol prekvapený hrozným obrazom, ktorý tam zazrel, a tak ho začal dokresľovať rúžom na pery, aby ho skrášlil. Obraz však zostal rovnako hrozný a mních bol úplne bez seba. Čím viac bol rozzúrený, tým škaredší bol aj obraz. Plný hnevu obehol zrkadlo dookola a konečne pochopil, že to, čo videl, bol obraz jeho vlastného vnútra. Pozrel na zrkadlo a začal sa smiať. Čím viac sa smial, tým krajší a šťastnejší bol aj jeho obraz. “

Ichi michi issho
Jeden deň – jeden život

Mylný názor, že zmysel života spočíva v blahobyte, vytvára pocit nutnosti dosahovať stále väčšie výkony, aby bolo možné dosiahnuť a získať stále viac. Toto však v živote zvádza z cesty a robí ľudí nevyrovnanými a chorými. Život nie je životom za nejakým účelom, ale obsahuje naplnenie v sebe samom. Neslúži na to, aby boli dosahované stále väčšie zisky, ale na hľadanie zmyslu, vďaka ktorému sa človek stane slobodnejším, zdravším a šťastnejším.
Cvičením bojových umení majú mladí ľudia šancu slúžiť nejakému ideálu a nájsť zmysel života. Len zriedkakedy sa podarí stretnúť niekoho, ktorý toto skutočne robí a nezrádza stále znova ideál kvôli zisku. V honbe za výhodami a ziskom trávi väčšina ľudí svoj život domáhajúc sa ústupkov a zanedbávaním prazákladu, z ktorého mohol vyrásť vlastný zmysel. Dnes sa každý rád podieľa na niečom väčšom, nárokuje si čo najviac, chce ísť každou cestou. Avšak podmienky, ktoré majú byť v ľudskom postoji naplnené, sa ľahko prehliadajú a potláčajú. V takomto myslení sa vytráca každý vyšší zmysel.
Keď ľudia s takýmto postojom prídu do Dójó, sú len zriedka schopní chápať hlbší význam. Očakávajú zmysel v cvičení, v technike, v učení, vždy však v niečom mimo seba a nikdy ho nehľadajú v sebe samých. Myslia si, že bojové umenia im umožnia stať sa silnými, vyrovnanými a zdravými, podobne ako keď sa človek modlí k Bohu – on by mal darovať bohatstvo a šťastie. S týmto naivným postojom robia všetko vo svojom živote. Odmietajú sebazodpovednosť, česť a obetavosť a majú pred očami jediný cieľ, pre dosiahnutie ktorého majú iní pripravovať cesty, niesť zodpovednosť a odstraňovať prekážky. V konečnom dôsledku sami robia málo, preceňujú svoj výkon a očakávajú veľký úspech. Neschopní dať zmysel tomu, čo robia, sú neustále nespokojní so svojim životom, neustále vyhľadávajú niečo nové a nachádzajú naplnenie v záhaľke.
Všetko, čo človek v živote robí, by mal robiť naplno, s vnútorným presvedčením, s vlastným zmyslom. Človek musí naplniť svoj život zmyslom a dať mu hĺbku. Objavenie hĺbky v sebe samých je predpokladom naplnenia aj v živote samotnom. Keď človek ide do Dójó, môže sa to učiť. Cieľavedomosť, s ktorou človek pristupuje k svojim ideálom, ukazuje cestu k vlastnému vnútornému zdokonaleniu. Keď však niekto veľa sľúbi a málo dodrží, veľa vie a málo pozná, veľa chce a málo robí, má takýto človek napriek všetkým dôvtipným ospravedlneniam len malú hodnotu. Je nutné sa skutočne snažiť o pokrok v Budó a o zmysel v živote a niesť zodpovednosť za svoje konanie. Bez skutočného priznania sa k vlastnej zodpovednosti, pravdivosti a cti nie je možné nájsť skutočný zmysel v ničom. Človek musí žiť svoj život, akoby bol každý deň jeho posledným.

Tódai moto kurashi
Na úpätí majáka je najväčšia tma 

Žijeme v nebezpečných časoch. Až do krajnosti zdokonalené metódy politickej a vedeckej manipulácie sú prezentované vo vlastnom záujme ľudskej sebeckosti, konzumnosti a megalománie a zatemňujú priepasť, pred ktorou stojíme. Stráca sa príliš veľa hodnôt, a v nevediac koľko je dosť, ľudia dosť zabúdajú na staré cnosti a strácajú rešpekt pred životom. Mladí ľudia nachádzajú napospas nevedomým politikom bez svedomia vydaný, bezohľadný priemyselný svet s pochybnými ideológiami, agresívnymi technológiami a vymyslenými hodnotami; v školách nezmyselný spôsob života, ktorý súčasne pripravuje a učí, ako je ešte možné zvýšiť ziskuchtivosť. Toto vedie k tomu, že mnohí už nevedia, čo má vlastne v živote skutočný význam.
Spoločenské inštitúcie prevracajú najnižšie pudy na cnosti a ospravedlňujú každý prostriedok, ktorý sľubuje profit. Mnohí mladí ľudia spotrebúvajú všetku svoju energiu na to, aby vyhoveli tomuto trendu a chránení legálnou korupciou sa snažia dosiahnuť spoločensky uznávané pozície. Povzbudzovaní „vhodnými“ vzormi, hľadajú výzvy na nesprávnej strane života a nevedome a neuvážene zraňujú základné korene bytia. Spoločenské inštancie rozširujú zdôvodnenia svojich mocenských záujmov, založené na teoretických pravdách, čím podporujú existenčne neudržateľnú pseudomorálku, ktorá očividne opovrhuje životom. Nespočetné množstvo ľudí sa stáva jej obeťami a spoločne nevedome prispievajú k znehodnocovaniu každej hodnoty a každého zmyslu v živote.
Ľudia chcú ísť príliš vysoko, sú príliš nároční, namyslení, chamtiví a sami sebe prikladajú príliš veľký význam. Nevidia, že základ pre uspokojenie ich vlastných myšlienok a požiadaviek na nezaslúžené výhody je vždy v nejakej podobe podvodom. Každý chce byť majákom, ktorý tých ostatných prežiari. Nevidí však, čo sa deje pri jeho vlastných nohách, pretože tam je tma. Život bude mať len vtedy hodnotu, keď sa ľudia stále viac priznajú k pravde, budú dbať aj na cudzí život a prispejú k tomu, aby sa udržal mier. Kvôli tomuto musí každý nazrieť do seba, pretože to, čo sa denno-denne deje vo svete, je obrazom našich vlastných myšlienok.

Kenjó no bitoku
Skutočná sila prichádza cez pokoru

Cieľom života mnohých ľudí je túžba po moci a postavení, pomocou čoho sa chcú presadiť a stáť nad druhými. Len máloktorí sa pritom pýtajú na mieru, na zodpovednosť alebo na v živote platný zmysel, ale práve naopak – zaujímajú ich jedine praktické výhody. Vo všetkých aspektoch života sa ľudia snažia byť rôznym spôsobom výnimoční, prekračovaním noriem sa snažia odlišovať od priemeru a takto dosiahnuť vlastné výhody. Toto tvorí základ aj našej civilizácie, ktorej úroveň a význam vo svete sa zakladá len a len na jej moci.

Konanie bez zmyslu orientovaného na život je však nedôstojné človeka a ničí život samotný. Neschopní toto spoznať, usilujú sa ľudia vo vyšších i nižších úrovniach spoločenského rebríčku o moc a používaním vždy len im samotným slúžiacim prostriedkom vyvolávajú pre život deštruktívne účinky. Toto je naivný a nezrelý sebapotvrdzovací komplex, ktorý však mnohí pestujú, aby podobným spôsobom ukázali svoju silu. Bitkári a surovci sa jedine inými metódami odlišujú od niektorých vysoko postavených známych osobností, ktorí v tom istom, primitívnom zmysle používajú moc k uskutočneniu túžby po svojej osobnej veľkosti.

Toto však nie je žiadna sila, ale dôkaz nezrelosti, ktorá sa v spojení s mocou môže stať nebezpečnou zbraňou. Jedine pokora dokáže pripustiť ich prekonanie a vnútornú silu. Ľudská zrelosť sa nikdy neprejavuje cez uplatňovanie nátlaku, ale cez harmóniu a mier. Ozajstná sila tak prichádza až cez pokoru.

Skutočná pokora povstáva v boji proti svojmu malému Ja a vedie k poznaniu, že sme veľmi úzko prepojení so všetkým živým. Na jednej strane prináša uvedomenie, akí malí a bezvýznamní sme a akí nebezpeční dokážeme byť na strane druhej, keď odmietame prijať zodpovednosť za naše konanie. Pokora sa prejavuje vo vedomí krásy sveta a vo vďačnosti, že v ňom smieme žiť. Pokora prichádza s uvedomením, že napriek všetkému, čo dokážeme dosiahnuť, zostávame aj tak malými a nedôležitými. Nezrelý človek však cez toto prechádza vždy bez povšimnutia. Ak získa moc, stane sa z jeho hlúposti zrodená namyslenosť nebezpečenstvom pre ostatných. Toto je jednou z príčin, prečo cvičenie bojových umení požaduje pokoru.

Aj neprimeraný hluk, vystatovanie sa, arogancia a neumiernenosť sú vysvedčením človeka, ktorému chýba pokora. Takéto necnosti spolu pôsobia v každom konaní a ovplyvňujú, v malom – nenápadne a vo veľkom – účinne, život na celom svete. Nie sú ani neškodné ani nebezpečné, ale sú vysvedčením toho, ako človek, osobne nevinný, môže prispieť k reťazovej reakcii životohrozujúcich účinkov, za ktoré nenesie zodpovednosť žiaden jedinec sám o sebe, ale vždy len suma všetkých jedincov – čiže my všetci spoločne. Cvičenie Budó na to upozorňuje. Z pokory vyvierajúca sila vedie k duchu Budó. Cvičenie, ktoré na to neberie ohľad, zraňuje základné pravidlá cesty Dó.

Ken Zen Ichi
Meč a Zen sú jedným

V 16. storočí napísal zenový majster Takuan (1573-1645) svoj známy list majstrovi Yagyu Munemori (majstrovi meča), v ktorom chcel objasniť prepojenie medzi zenom (meditáciou) a kenjutsu (umením meča). „Taiaki“, ako sa tento list nazýval, obsahoval ako centrálny motív vetu „Ken Zen Ichi“ a označuje skutočné majstrovstvo umenia meča ako stavu absolútnej jednoty človeka, ktorá je dosiahnuteľná jedine cez úplnú perfekciu Ri (vnútorný stav ducha) a Waza (technika).

O čo Takuanovi išlo predovšetkým, bolo objasniť, prečo väčšina Kenkaku (bojovníkov meča) sa napriek dennému cvičeniu ani raz nedokázala priblížiť štádiu majstrovstva v umení meča. Podľa Takuanových vysvetlení problém spočíva v tom, že väčšina ľudí nie je pripravená pre duchovné zdokonalenie a plní krátkozrakosti sa zameriavajú len na formu telesného cvičenia. Čo bráni takýmto ľuďom v ceste k majstrovstvu, je podľa Takuanovej filozofie pohltenie vlastným Ja, ktorého svojvôľa zakaľuje cvičiacemu tak pohľad podstaty bojových umení, ako aj do reality života. Pre majstra Takuana tak nepredstavuje majstrovstvo nič iné, ako zvíťaziť nad tým Ja, ktoré svojimi nespočetnými vnútornými impulzmi mätie myseľ a konanie človeka a večne stojí v ceste ozajstnému uskutočneniu jeho vlastnej bytosti.

„Ken Zen Ichi“ – jednota meča a zenu – znamená dosiahnuť tú úroveň majstrovstva, na ktorej „nejestvuje ani meč ani zen a tak v celom svete nie je možné nájsť nič iné, čo by nebolo mečom a zenom“. To, čo vidíme my ľudia (Shiki – prejavené formy), závisí od rozpoznávacej schopnosti nášho vedomia a mení svoju formu podľa spôsobu pozorovania. Takto ide pri učení sa bojového umenia menej o to, sústrediť sa na protivníka ako na svoje vlastné Ja. Pokiaľ je toto chytené v predsudkoch, ovplyvňuje konanie. Čo je protivník, čo je na ňom považované za správne a nesprávne a čo z toho sa rozpozná, veľmi závisí od stupňa dokonalosti vlastnej mysle, pretože ješitná alebo vzťahovačná myseľ podlieha rýchlo klamným predstavám. Na to, aby sa človek mohol stať celým človekom, ktorý dokáže rozpoznávať veci správne, sa nestačí cvičiť iba v technike. Musí cvičiť svoje správanie a svoju myseľ, pretože od tohto závisí nielen víťazstvo či porážka, ale aj celá jeho hodnota, ktorú ako človek stelesňuje vo všetkých každodenných činnostiach.

Na začiatku Taiaki takuan hovorí: „V umení nejde o víťazstvo alebo porážku, ani o silnejšieho či slabšieho, ani o krok vpred či vzad, ale o to, byť schopní víťaziť jednoducho, stojac na tom istom mieste.“ V tomto však nespočíva len posledné tajomstvo boja, ale aj tajomstvo zaobchádzania so všetkými ľudskými záležitosťami vôbec. Takuan tým myslí „vyprázdniť sa“ od všetkých prianí a predsudkov, pretože tieto chytajú myseľ a nechávajú ju uviaznuť v predstavách. Toto vyprázdnenie mysle od vlastných predstáv – Ku – (v buddhizme – Muga – oprostenosť od Ja) je predpokladom pre jasné vnímanie skutočnosti – nielen v boji, ale aj pri zvládaní každodenných problémov.

Takuanove vysvetlenia o zušľachťovaní mysle v cvičení bojových umení mali značný podiel na postupné preformovanie Bujutsu (technika bojovníka) na Budó (cesta bojovníka). Majstri začali do svojho cvičenia vnášať mnohé filozofické aspekty zenu a tak zo smrtiaceho umenia vznikla cesta života.

Do duše, úplne zbavenej myšlienok a
vzrušenia, nedokáže ani tiger samotný,
zatnúť svoje pazúry.Takuan Sohó

Ri no shúgyó, waza no shúgyó
Štúdium techniky a štúdium ducha

Aj toto pravidlo pochádza od Takuana. Ním vysvetlené Ri (zodpovedajúce Ri z konceptu – Shu Ha Ri) je absolútnou kontrolou mysle, pozostávajúcej z jej oslobodenia alebo odtrhnutia od všetkých svetských vecí. Tento druh vnútorného postoja, „nepripútavania“ (Mushotoku) na objektívne viditeľné prejavy (Shiki), ktoré je možné dosiahnuť jedine absolútnym prekonaním malého Ja, vedie späť až k pôvodnému Buddhovmu učeniu a bolo v Bushidó japonského stredoveku esenciálnym učením filozofie bojových umení. Prekonanie strachu, ústredný motív bojovníka, sa zakladá práve na tomto učení.

Ri môže byť popísané aj ako stav „nevedomého vedomia“ alebo „vedomého nevedomia“ (Mushin). V tomto stave môže myseľ v každej situácii slobodne reagovať a nenechá sa cez vnútorné stavy (emócie, priania, predstavy, atď.) zviesť k chybnému pohľadu na skutočnosť, čo sa v boji automaticky rovnalo prehre. Na tejto Takuanovej teórii sa zakladá aj známa veta: „Človek nesmie myslieť na výhru alebo porážku.“ Zabrániť takýmto myšlienkam znamená, že technika – jedno do akej úrovne majstrovstva zvládnutá – môže byť vykonaná zodpovedajúc konkrétnej situácii a správnemu účelu. Ak je však myseľ chytená do túžobných predstáv (alebo iných pocitov) vytvára na základe predsudkov nesprávne rozhodnutia.

Ďalej Takuan odkazuje na to, že Ri, správny postoj mysle (ducha), nie je žiadnym garantom víťazstva. Nazýva to len „polovicou cesty“ v bojových umeniach, pričom tou druhou polovicou je majstrovstvo Waza (techniky). Samotnému Ri ani Waza nepripisuje väčší či menší význam. Majstrom bojových umení nazýva len takého človeka, ktorý majstrovsky zvládol oboje. To znamená: majstrovstvo v bojovom umení sa uskutočňuje jedine s ohľadom na oba protipóly – zdokonalenie mysle a majstrovstvo techniky.

Hore uvedený text je v plnej miere chánený Copyrightom BSK.
Je výťažkom z knihy: Budo – duchovná cesta bojových umení od Wernera Linda
(slovenské/české vydanie tejto knihy sa pripravuje v r. 2011)

Ikken hissatsu a Sun Dome

Ikken Hissatsu 一拳必殺(jap): „zneškodniť jediným úderom“.

Tento pojem symbolicky predstavuje jeden z dôležitých obsahov Budó. Vo filozofickej interpretácii nepredstavuje Ikken hissatsu samotné zabíjanie, ale schopnosť k absolútnemu jednaniu, ktoré povstáva zo správneho vnútorného postoja (Shisei).

Ikken hissatsu je nedosiahnuteľným ideálom a predstavuje schopnosť dosiahnuť Absolútno, prekonať aj tú poslednú hranicu. V cvičení Budó, ktoré nie je ničím iným ako konfrontáciou s nespočetnými vnútornými a vonkajšími prekážkami, spočíva možnosť časom sa k tomuto ideálu priblížiť. Či sa to cvičiacemu podarí, alebo sa bude snažiť len o perfekciu techniky, to záleží len na ňom.

Účinok a pozornosť (jednať a dávať pozor súčasne)

Ikken hissatsu, ktoré v bojovej praxi predstavuje len jednu stranu jednania (účinok) sa vždy spája s princípom Sun dome, ktorý umožnuje zdokonaľovanie maximálnej účinnosti techniky a jej deštruktívneho účinku prostredníctvom kontroly. Sun dome znamená schopnosťzastaviť techniku 2 cm pred cieľom.

Vo filozofickom poňatí znamenajú Ikken hissatsu a Sun dome, že človek dokáže vďaka pozornosti a úcte voči životu udržať svoju  schopnosť jednať s maximálnym možným účinkom – v rovnováhe . Oba tieto princípy spoločne budujú akési dvojcestné smerovanie zmyslu ľudského života (Mosshoseki). V celkovom poňatí človeka predstavujú Ikken hissatsu a Sun dome dva póly jeho schopnosti jednať.

Preto smeruje každé cvičenie Budó k maximálnej účinnosti  rovnako, ako ku kontrole, čo v celkovom poňatí ľudí vyjadruje rovnovahú medzi úsilím (a jednaním) a pozornosťou voči následkom tohto úsilia. Táto rovnováha umožňuje budovanie zdravého vzťahu voči svetu. Realizácia iba jedného z týchto postojov nie je podľa učenia Budó správna, pretože vedie buď k zničeniu sveta (jednanie bez pozornosti) alebo k čakaniu a  stiahnutiu sa do nečinnosti (dávanie pozor bez jednania).

Cvičenie neúčinných techník taktiež predstavuje zranenie tohto základného princípu a vedie k nesprávnemu vnútornému postoju, kedy človek nemusí dávať pozor, pretože je jeho konanie neúčinné (resp., nekoná vôbec). Toto nie je ani zmyslom života ani zmyslom Budó. Cvičenie Budó je výzvou pre všetky hranice a prekážky v človeku a dokáže napraviť akýkoľvek chybný postoj, ak je dodržiavaná “zlatá stredná cesta”.

 

copyright: Werner Lind, Budolexikon

preložil: Róbert Mrňák