Dójo nominó Karte tó omou na
Nemysli si, že Karate sa nachádza iba v Dójó

Toto pravidlo bolo formulované majstrom Funakoshim a v Shótó-nijúkun vysvetlené na ôsmom mieste. Hovorí o tom, že cvičenec bojových umení si nemal myslieť, že by cvičenie techniky v Dójó bolo dôležitejším ako cvičenie jeho každodenných vnútorných postojov. Mnohí žiaci sa koncentrujú najmä na cvičenie techniky, ktorä považujú za dôležitejšiu ako cvičenie sa v správaní. Takto nedokážu rozpoznať významné súvislosti cvičenia Budó a počas toho, ako bojujú o svoj vysnívaný pokrok, im pravá cesta uniká. Namyslene sa dívajú zhora na to, čo považujú za menej dôležité, a nevnímajú, že takto v nich vzniká postoj, ktorý bráni ich pokroku na ceste Dó.

Pokrok v bojových umeniach pozostáva z oveľa hlbšie siahajúcich súvislostí a v žiadnom prípade nie je len výsledkom techniky. Nie je možné na tomto mieste popisovať všetky aspekty, pretože pri tom by bolo nutné hovoriť o vnútorných postojoch voči životu. Pravý žiak však vie, že tajomstvo majstrovstva spočíva v jeho vnútornom postoji. Za prekonanie všetkých prekážok stojacich mu v ceste nesie zodpovednosť každý sám. Majster Funakoshi hovoril, že človek musí byť pokroný, aby bol vôbec hoden obdržať nejaké učenie v Dójó.

Často sa stáva, že cvičiaci zrazu nerobí žiadne pokroky, aj keď sa v technike očividne snaží. Príčina tohto často spočíva v namyslenej mienke o sebe, v urážlivom sebavedomí alebo v zanedbávaní menších, predsa však dôležitých vecí, ktorých vyznam podceňuje. S pevným presvedčením bojuje o svoj uhol pohľadu, avšak rezonancia, ktorú vyvolal mu neprináša žiaden úžitok a izoluje ho. V dójó sa pokloní pred svojim učiteľom, ale vonku je povýšenecký, arogantný a najmúdrejší zo všetkých. Karate sa nenachádza iba v Dójó. Zabudol, že pokročenie ponad holú techniku sa odvíja od vnútorného postoja, s akým pristupuje k životu.

Majster Chibana raz povedal: „Každý z nás má v sebe nejaké slabosti. Tým, či oným spôsobom niekedy chceme niečo zadarmo. V karate však niečo také neexistuje. Tu musíme svoju úroveň, svoj postup vpred, svoje postavenie alebo svoj stupeň získavať dennodenne vždy znova a znova tvrdou prácou a obetavosťou. V karate neexistujú žiadne skratky, je len práca, pot a bolesti.“

Nie náhodou slúži v bojových umeniach Dójókan ako merítko pokroku. Predstavuje nekonečnú výzvu pre neprekonané pocity a prekážky. Keď cvičiaci neprijme boj proti svojim vnútorným nedokonalostiam, bude stroskotávať na neustálej urážlivosti. Toto mu však nebráni cvičiť v Dójó techniku. Existuje mnoho cvičiacich, ktorí to takto skúšajú. Ako večne porazení v boji so svojim malým Ja však v bojových umeniach nemôžu nič dosiahnuť. Skutočné cvičenie presahuje formy. Len ten, kto si toto vezme za svoje môže pochopiť, čo znamenajú bojové umenia.

Nezávisle na vlastných názoroch sa v Budó považuje za hodnotné len to, čo cvičiacemu slúži v boji so sebou samým. Pokiaľ sa takáto hodnota zviditeľní, vyvolá rezonanciu úcty a uznania. Naproti tomu pýcha a povýšeneckosť nepotrebuje žiadne cvičenie, pretože tie sú pevne zakorenené v každom nepripravenom človeku. Prekonať ich a naučiť sa pokloniť je prvým krokom k pokroku. Toto rozpoznať a prijať ako cvičenie je Budó.

Niekedy sa objavia žiaci, ktorí takéto cvičenie odmietajú. Sú pripravení učiť sa len to, čo sami považujú za správne. Aj títo ľudia môžu v Dójó cvičiť techniky. Nemôžu sa však začleniť do žiadneho procesu, ktorý vedie k pokroku, pretože nerešpektujú základné pravidlá cesty. Ich prehnané sebavedomie ich oddeľuje od všetkých neviditeľných pojítok, vďaka ktorým sa ľudia stretávajú, navzájom sa učia a spoločne rastú. Takto neustále stoja mimo kruhu v ktorom sú možné zážitky Budó.

Akokoľvek sú technicky zruční, sú takíto ľudia v bojových umeniach bezcenní. Odvolávajú sa na vlastnú hodnotu, ktorá však neexistuje dovtedy, kým ju sám nepreukáže. V naivnom sebapreceňovaní nerozpoznávajú vlastnú bezvýznamnosť pre ostatných ľudí a sťažujú ich snahu o integritu a harmóniu. Neustále svojim správaním rušia rovnováhu skupiny, ktorá musí byť opäť vyrovnaná jedine zvýšenou obetavosťou. Na základe práce vznikajúce predpoklady považujú za samozrejmosť, ktorú si netreba zaslúžiť. Takýmto postojom však zneucťujú Dójó a každého, kto sa skutočne snaží prijať ich hodnoty.

Čím vyšší je technický pokrok takýchto ľudí, tým rušivejším je takéto správanie pre každého, kto hľadá cestu Dó. Títo ľudia vidia jedine právo prijímať. Nemajú k ničomu skutočný vzťah a všetky existujúce predpoklady berú ako samozrejmosť. Nikdy tu nie sú pre ostatných ľudí, očakávajú však, že ostatní tam budú pre nich. Nedokážu si uvedomiť, že ich správanie je možné len na úkor ostatných, ktorí sú pripravení akceptovať a niesť zodpovednosť. Ak by neexistovali takíto ľudia, neexistovalo by ani Budó. Sú základom všetkých predpokladov a vďaka ich postoju majú skutočnú hodnotu. Jedine oni si zaslúžia byť označení za pokročilých.

Tí ľudia, ktorí svoj stupeň dosiahli len prostredníctvom techniky, sú pre bojové umenia bezcenní. Profitujú z cudzích hodnôt a neuvedomujú si, že ich spolucvičiaci musia niesť zodpovednosť kvôli ich naivnej predstave sebarealizácie za ich egoizmus a namyslenosť.