Archív pre zančku: do

Ikken hissatsu a Sun Dome

/0 Komentáre/v /od

Ikken Hissatsu 一拳必殺(jap): „zneškodniť jediným úderom“.

Tento pojem symbolicky predstavuje jeden z dôležitých obsahov Budó. Vo filozofickej interpretácii nepredstavuje Ikken hissatsu samotné zabíjanie, ale schopnosť k absolútnemu jednaniu, ktoré povstáva zo správneho vnútorného postoja (Shisei).

Ikken hissatsu je nedosiahnuteľným ideálom a predstavuje schopnosť dosiahnuť Absolútno, prekonať aj tú poslednú hranicu. V cvičení Budó, ktoré nie je ničím iným ako konfrontáciou s nespočetnými vnútornými a vonkajšími prekážkami, spočíva možnosť časom sa k tomuto ideálu priblížiť. Či sa to cvičiacemu podarí, alebo sa bude snažiť len o perfekciu techniky, to záleží len na ňom.

Účinok a pozornosť (jednať a dávať pozor súčasne)

Ikken hissatsu, ktoré v bojovej praxi predstavuje len jednu stranu jednania (účinok) sa vždy spája s princípom Sun dome, ktorý umožnuje zdokonaľovanie maximálnej účinnosti techniky a jej deštruktívneho účinku prostredníctvom kontroly. Sun dome znamená schopnosťzastaviť techniku 2 cm pred cieľom.

Vo filozofickom poňatí znamenajú Ikken hissatsu a Sun dome, že človek dokáže vďaka pozornosti a úcte voči životu udržať svoju  schopnosť jednať s maximálnym možným účinkom – v rovnováhe . Oba tieto princípy spoločne budujú akési dvojcestné smerovanie zmyslu ľudského života (Mosshoseki). V celkovom poňatí človeka predstavujú Ikken hissatsu a Sun dome dva póly jeho schopnosti jednať.

Preto smeruje každé cvičenie Budó k maximálnej účinnosti  rovnako, ako ku kontrole, čo v celkovom poňatí ľudí vyjadruje rovnovahú medzi úsilím (a jednaním) a pozornosťou voči následkom tohto úsilia. Táto rovnováha umožňuje budovanie zdravého vzťahu voči svetu. Realizácia iba jedného z týchto postojov nie je podľa učenia Budó správna, pretože vedie buď k zničeniu sveta (jednanie bez pozornosti) alebo k čakaniu a  stiahnutiu sa do nečinnosti (dávanie pozor bez jednania).

Cvičenie neúčinných techník taktiež predstavuje zranenie tohto základného princípu a vedie k nesprávnemu vnútornému postoju, kedy človek nemusí dávať pozor, pretože je jeho konanie neúčinné (resp., nekoná vôbec). Toto nie je ani zmyslom života ani zmyslom Budó. Cvičenie Budó je výzvou pre všetky hranice a prekážky v človeku a dokáže napraviť akýkoľvek chybný postoj, ak je dodržiavaná “zlatá stredná cesta”.

 

copyright: Werner Lind, Budolexikon

preložil: Róbert Mrňák

História Goju Ryu I.

/0 Komentáre/v , /od

Gōjū ryū 剛 柔流 (okinawské): okinawský systém Karate pochádzajúci z Naha te (Shōrei ryū)
založil hoMIYAGI CHŌJUN. Pôvodne sa delilo Naha te na dva smery: ASON a WAICHINZAN/RYŪ RYŪKO. Asonova línia zanikla s jej posledným majstrom TOMIGUSUKU. Línia Waichinzan/Ryū Ryūko sa preniesla cez majstra HIGASHIONNA KANRYŌ a majstra MIYAGI do dnešného Gōjū ryūa Toon ryū. Gōjū ryū možno rozdeliť do troch veľkých smerov: Okinawa Gōjū ryū(MIYAGI CHŌJUN), Nippon Gōjū ryū(YAMAGUCHI GŌGEN) a US Gōjū ryū(URBAN PETER). Tieto smery sa vzájomne líšia a takisto tiež obsahujú rôzne štýly. My sa tu najskôr zaoberáme iba dnes aktuálnym systémom Okinawa Gōjū ryū, ktorý založil MIYAGI CHŌJUN

HIGASHIONNOVE NAHA TE
Základný kameň systému položil HIGASHIONNA KANRYŌ, ktorý v Číne študoval viaceré štýly Quanfa (kung-fu). Po návrate na Okinawu, učil systém, ktorý možno považovať za syntézu viacerých čínskych štýlov. Energetické aspekty dnešného Gōjū štýlu boli prítomné už za Higashionnových čias. Keď sa Higashionna vrátil v roku 1887 z Číny, začal rozširovať svoje učenie v Naha (Tondo Naha shi). Jeho štýl cvičenia vykazoval silné charakteristiky južných čínskych škôl. Obsahoval rovnaký technický koncept a ten istý aspekt práce s „vnútornou Energiou“ (Qi), ako napr.Taijiquan. Higaonna svoj štýl pomenoval jednoducho Naha te, ako to pred ním urobil aj ASON a WAICHINZAN. Majster Higashionna mal päť dôležitých žiakov: MIYAGI, KYŌDA, GUSUKUMA, SHIROMA a MOTODA. KYŌDA JUHATSU bol Uchi deshi štýlu, zatiaľ čo Miyagi Chōjun bol Soto deshi. Kyōda zostal verný starej línii Naha te a na tomto základe založil svoje Toon ryū, kým Miyagi podstúpil početné štúdiá a priniesol do štýlu nové aspekty (predovšetkým dýchanie Ibuki).

MIYAGIHO ŠTÚDIÁ
Staré Naha te získalo novú krv vďaka majstrovi MIYAGI CHŌJUN (1888-1953). Počas svojej mladosti cestoval do Číny a študoval tam praktiky Zen a kung-fu štýl Baihequan. Po svojom návrate na Okinawu v r. (1920), vytvoril nový systém. Vypracoval obe formy Gekisai kata, ktoré sú omnoho jednoduchšie a kratšie ako klasické formy – ktoré sa odvtedy používali pre začiatočníkov ako úvod do štýlu. Je tu možné vidieť Itosuov vplyv (Miyagi poprosil majstra ITOSU o výuku v štýle Shōrin ryū. On mu však povedal, že už ho nie je čo učiť, že už dosiahol majstrovstvo), ktorý predtým v Shōrin ryū vytvoril Pinan kata. Súčasne Majster Miyagi vypracoval dnešnú formu Tenshō, jeho vlastné majstrovské dielo. Tenshō je prepracovanou formou čínskeho Dao Rokkishu zo štýlu Shaolinquan. V nasledujúcich rokoch obcestoval Miyagi krajiny pacifiku, aby svoj štýl rozšíril. V r. 1929, sedem rokov po majstrovi FUNAKOSHIM, urobil v Japonsku veľkú ukážku svojho umenia. V tomto čase už na Okinawe vychoval celý rad významných žiakov (YAGI, HIGA, MIYAZATO a.i.). Do r. 1935 zostal v Japonsku, kde vymenoval dnes známeho japonského majstra YAMAGUCHI GŌGEN (prezývaného – Neko – mačka) za svojho pokračovateľa v Japonsku.

ZALOŽENIE GŌJŪ RYŪ
Názov Gōjū ryū bol po prvý krát použitý v r. 1929 (MIYAGI). Keď sa v tom istom roku konali v Japonsku celonárodné ukážky bojových umení, poslal majster svojho žiaka SHINZATO JIN’AN, aby ho zastupoval. Všetci prítomní boli zástupcami známych japonských škôl bojových umení. Keď sa jeden novinár spýtal majstra Shinzato, aký štýl zastupuje, nevedel mu ihneď odpovedať. Na Okinawe nebolo bežné, aby malo umenie každého majstra svoj vlastný názov. Všetko bolo zhrnuté pod označeniami Shōrin ryū (Shuri te a Tomari te) a Shōrei ryū (Naha te). Shinzato rýchlo premýšľal a povedal, že ich štýl sa nazýva Hankō ryū (Hankō znamená „polo-ťažký“). Na Okinawe porozprával Majstrovi Miyagi o tejto príhode, a on, ktorý bol súčastne aj majstrom poézie a básnického umenia, na to citoval jednu vetu z Bubishi: „Všetko vo vesmíre dýcha tvrdo a mäkko“. Z tohto citátu povstal názov Gōjū ryū (Gō/Jū znamená tvrdosť/mäkkosť). 1935 sa majster Miyagi definitívne vrátil na Okinawu a tam učil až do konca svojho života. V roku 1952 bolo založené združenie okinawského Gōjū ryū. Rok na to, 8. Októbra 1953, majster zomrel. Tak na Okinawe ako aj v Japonsku zanechal mnoho významných žiakov. Okamžite po majstrovej smrti sa však začal rozpad Gōjū ryū. Bol to začiatok večných sporov medzi školami, ktorý pokračuje dodnes.

MIYAGIHO GŌJŪ KONCEPT
Až v roku 1940 skompletizoval majster Miyagi systém svojho učenia a ukončil tým vývoj Gōjū ryū ako kompletného samostatného štýlu. Do systému ešte zaviedol obidve, v roku 1914 vytvorené Kata Gekkisai dai ichi a Gekkisai dai ni, ktoré charakterizujú „tvrdo/mäkkú“ školu. Ako extrémy tvrdo/mäkkého smeru označil vo svojom štýle Tenshō (mäkkosť) a Sanchin (tvrdosť). V týchto rokoch sa Miyagi striedavo nachádzal v Japonsku a na Okinawe. V tých časoch bol považovaný za jedného z najschopejších majstrov karate. Vyučoval tak v Japonsku ako aj na Okinawe, vďaka čomu vznikli obe najdôležitejšie školy Gōjū ryū. V r. 1941 vypukla druhá svetová vojna, v ktorej Miyagi stratil svojho tretieho syna ako aj svojho najstaršieho žiaka Shinzato Jinan. Od tej doby už nevyučoval a stiahol sa z verejného pôsobenia. Po porážke Japonska v druhej svetovej vojne sa presídlil do mesta Ishikawa. Po dlhý čas zostal neznámy, pretože sa prodpokladalo, že je v Japonsku. Kvôli svojej pokornej povahe získal povesť precitlivelého muža z mesta a najímali ho len pre nízke práce. Keď ho konečne spoznali, začali sa zo všetkých kútov krajiny zbiehať majstri bojových umení aby ho poprosili o učenie v Karate. V r. 1946 súhlasil s tým, že bude opäť učiť. Stal sa riaditeľom „Okinawskej civilnej asociácie telesného vzdelávania (Okinawa Civil Association of Physical Education)“ a vyučoval na okinawských policajných školách. V tom istom roku založil Dōjō v blízkosti svojho domu v Tsuboya chō, kde dodnes žije jeho štvrtý syn. Vďaka Miyagiho výuke v Japonsku a na Okinawe vznikli dve hlavné línie Gōjū ryū, ktoré sa po jeho smrti ďalej samostatne vyvíjali: Okinawa Gōjū ryū a Nippon Gōjū ryū. Okinawa Gōjū ryū (dnes zastúpené majstrami YAGI, MIYAZATO a HIGA) sa pevne drží smeru, ktorý dal pre cvičenie majster Miyagi. Súťažné zápasenie je z tohto systému vylúčené a tak sa nachádza v jasnom protiklade k tendenciám, ktoré boli vyvíjané v Japonsku. Hlavnými bodmi tradičného Gōjū ryū, tak ako ich učil majster Miyagi, sú nasledovné:
• Te chikate mani. Táto cvičebná metóda sa vzťahuje k perfecii Kata. V nej rozlišuje Miyagi medzi cvičením klasických Kata (Koryū) a úvodnými cvičeniami (Kihon) ku Kata, kvôli ktorým vytvoril Fukyu Kata, ktoré majú dnes mnohé varianty aj v iných štýloch. Zodpovedajú Taikyoku Kata v systéme Shōtōkan.
• Bunkai. Tak Koryū ako aj Kihon mali svoje vlastné formy Kumite. Tým bolo myslené použitie klasických Kata, ako aj cvičenie jednotlivých kombinácií a techník vo forme Yakusoku kumite.
• Te tochimani. Toto predstavovalo pokročilú formu Yakusoku kumite s reálnymi technikami (Kiso kumite), ktoré boli používané v skutočnom boji.
• Ikukumi. Cvičenie skutočného boja. Ten, ktorý má vyšší pás sa smel len brániť, bez vykonávania protiútokov, zatiaľ čo jeho partner sa ho snažil skutočne a z celej sily zasiahnuť.

Podľa NAKAIMA KENKO (Ryūei ryū), ktorý dobre poznal majstra Miyagiho, nebol žiaden z jeho žiakov schopný dosiahnuť takú úroveň dokonalosti Kata, akej bol schopný majster Miyagi. Vždy znova používal v technikách svoje silné boky. Nakaima sa tiež domnieva, že Miyagi vniesol do štýlu formu tvrdého dýchania (Ibuki) a dynamického napätia, ktoré sa v pôvodných čínskych líniách nenachádzajú. Majstrom Miyagim pevne daných dvanásť Kata Gōjū ryū sa často delí do troch skupín: 1. Kihon kata (Základná škola Kata), v ktorej sa vo všetkých štýloch za najdôležitejšiu považuje Sanchin; 2.Kaishu kata (Kata s otvorenými rukami); Haishu kata (Kata so zatvorenými rukami). Tensho sa v niektorých štýloch cvičí so zatvorenými, v iných zasa s otvorenými rukami. Podľa niektorých majstrov sa pojmy Kaishu a Haishu vykladajú aj ako otvárajúce Kata, v zmysle úvodu, a zatvárajúce Kata, v zmysle záverečnej vyššej formy. V tomto zmysle sú všetky kata najskôr Kaishu a majú byť vypracované až na úroveň Haishu (Podľa teórie ŌTSUKA TADAHIKO v jeho publikácii z r. 1977).

KLASICKÉ GŌJŪ KATA

GEKISAI 1 – základná škola blokov a útokov na dlhú vzdialenosť
GEKISAI 2 – škola blokov a útokov na krátku vzdialenosť
SANCHIN – správna forma úderu päsťou, pohybu dopredu, postoj, hlboké dýchanie, napätie svalstva
TENSHO – použitie otvorených rúk, krátke dýchanie a uvoľnenie svalstva
SAIFA – blokovacie a kontratechniky s jednou rukou
SANSERU – blokovacie a kontratechniky s oboma rukami
SEISAN – silová Kata (Gō Kata), použitie Atemi Techník
SUPARINPEI, SEIENCHIN, SHISOCHIN, SEIPAI, a KURURUNFA – vláčne, jemné Kata (Jū Kata). Obsahujú päť techník boja s prázdnymi rukami (Taijutsu giji). Medzi týchto päť techník patrí: atemi techniky, páky na kĺby, hody, držania a znehybnenia

GŌJŪ RYŪ NA OKINAWE
Okinawské Gōjū ryū prinieslo po Miyagiho odchode mnoho významných majstrov. Nájdeme tu vnútorné línie (Uchi deshi) štýlu, ktoré sú sprostredkované cez YAGI MEITOKU. Ďalším zo žiakov bol HIGA SEIKO. Mnohé mená, ktoré dnes poznáme sú mená žiakov Senseia Higu. Učil tiež TOGUCHI SEIKICHI, ktorý vedie Shōreikan Dōjō v Tōkyō, a TAMANO TOSHIO. Aj majster IZUMIGAWA KANKI z Japonska bol žiakom Higa Seiko. Veľký majster okinawského Kobudō, MATAYOSHI SHINPŌ, študoval Karate hlavne pod Seiko Higom. To isté platí pre HIGAONNA MORIO, dnešného technického riaditeľa okinawského združenia Gōjū. Majster Higaonna bol však aj žiakom majstra MIYAGI AN´ICHI.
Jeden z ďalších silných vplyvov na okinawské Gōjū ryū mal majster MIYAZATO EI’ICHI, ďalší z Miyagiho žiakov. Majster Miyazato je na Okinawe veľmi známy a učí v Yundōkan Dōjō, jednom z najväčších okinawských Dōjō.

Literatúra: CHŌJUN MIYAGI – An Outline of Karate-do, International Ryukyu Karate Research Society, Prekald originálov z r. 1934 od P. Mc Carthy
MORIO HIGAONNA – Okinawa Goju Ryu (3. zväzky), Minato Research/Japan Publications1985
SEIKICHI TOGUCHI – Okinawan Goju Ryu, Ohara 1976, MORIO HIGAONNA – The History of Karate, Dragon Books 1995
WERNER LIND – Okinawa Karate, Sportverlag Berlin 1997
MARK BISHOP – Okinawan Karate, A&C Black 1991

Zdroj: Budostudienkreis (BSK), Lexikon der Kampfkunste.
Copyright k slovenskému prekladu: Dokan, o.z.

Hito-Kata San-Nen

/0 Komentáre/v , /od

Kedykoľvek praktikujem Kata, príde mi na myseľ obľúbený príbeh jedného z mojich učiteľov:

Jedného dňa, študent lukostreľby praktikoval sám v Dojo.  Pomyslel si: “mal by som vypustiť prvý pohyb – to natiahnutie ruky nahor predtým ako napnem luk – a čo najrýchlejšie ako sa len dá vystrelím šíp. Sensei teraz nie je v Dojo, takže ma nemôže kontrolovať, či som robil všetky pohyby tak, ako ich vždy robí on. On je zaťažený iba na kompletnú Kata. Kata predsa nie je až taká dôležitá”.

Potom študent vzal dva šípy a vystrelil ich tak rýchlo ako len dokázal bez vykonania prvého pohybu. Trafil priamo do čierneho a bol na seba veľmi hrdý. V tom ako si gratuloval, vstúpil do Dojo jeho Sensei, ktorý bol v knižnici susediacej s Dojo a pokáral študenta kvôli vynechaniu prvého pohybu.

Sensei, majster Zenu, vedel o tom, čo jeho žiak urobil bez toho, aby bol v Dojo. Potom mu povedal: “Prax musí byť udržiavaná stále rovnakou aj keď sa nikto nepozerá alebo nedáva pozor. Človek musí praktikovať sám pre seba. Necvičíš kvôli mne alebo kvôli ostatným, ale kvôli sebe – svojmu vlastnému pokroku a poznaniu. Ak vynechávaš, alebo pridávaš pohyby v Kata, potom klameš sám seba., nie mňa.”

Mnohí študenti Karate si neuvedomujú, že odstránenie alebo pridávanie pohybov v Kata je prejavom neúcty voči škole (ryu) v ktorej študujú. Ak sú takíto študenti nespokojní s danou školou, mali by ju opustiť a pripojiť sa niekam inam.

Zodpovednosť za komolenie existujúcich Kata a vytváranie ďalších nových nesú dva druhy jedincov. Oba typy sú, bohužiaľ,  produktom éry okupácie Japonska, Okinavy a Kórei. Na jednej strane, sú to jednotlivci, ktorí skutočne dosiahli určitý stupeň odbornosti v mechanických aspektoch umenia. Po návrate z Orientu si na západe otvorili vlastnú školu. Buď sa však nenaučili svoje Kata poriadne a dostatočne, alebo ich zabudli a tak sa ich Kata stali skôr improvizáciu.

Na druhej strane, sú takí, ktorí sa učili od tých prvých a následne otvorili svoje vlastné školy. Takíto jednotlivci,  potom, ako vyhrali zopár šampionátov v Kumite, vytvárajú na základe svojej fantázie vlastné Kata s postojom neomylného Meijin (majster). Pre takých Kata nie je ničím viac ako tancom. V skutočnosti sú ďaleko od Pravdy a bez dostatočného pochopenia a uvedomenia je tento tanec všetko, čo môžu z takejto praxe získať.

Hito-Kata San-Nen znamená tri roky pre jednu Kata. Mnohí budú reagovať: “Čo je to za nezmysel tri roky pre Kata. Prečo?  Ja sa môžem naučiť jednu Kata v priebehu pár týždňov!”

Majstri z vlastnej skúsenosti vedeli, že zvládnuť Kata – to vyžaduje krv, pot a slzy. Vedeli, že nie je možné vyprodukovať zázrak za 90 dní. Všetky dôkazy poukazujú na fakt, že dosiahnutie majstrovstva v Kata vyžadovalo obrovskú dôveru, vytrvalosť a tvrdú prácu. Tri roky bolo minimum – tri roky pre jednu kata priviedlo praktikujúceho k jej poznaniu. Kata je Karate a Karate je Kata.

Správne pochopenie Kata by pomohlo naplniť pohár života čistou vodou, nie špinavou.

Bez vedenia učiteľa a bez Kata žiak nie je schoný rozlíšiť špinavú vodu od čistej. Kata učia v tom istom okamihu zručnosti potrebné pre boj aj pre život. Cieľom Kata je zjednotiť jednotlivca s Univerzom. Keď pri cvičení splynie s Kata, potom – nakoniec splýva so Sebou Samým.

Richard Kimm, Hanshi,

preklad z anglického originálu – Ing. Róbert Mrňák

Poznáte význam pojmu Dojo?

/0 Komentáre/v /od

Dojó (Dó=cesta, Jó=miesto) znamená asi toľko ako „miesto na ktorom sa cvičí Cesta – Dó“. Cvičenie Cesty – Dó získava na obsahu a jasnosti, keď jestvuje ozajstné prepojenie medzi Dojó a žiakom Cesty – Dó. Preto v učení Cesty – Dó nie je Dojo žiadnou telocvičňou, ale svätým miestom, nazývaným aj „priestorom osvietenia“. Označenie Dojó sa vzťahuje na priestor, v ktorom sa deje cvičenie, symbolicky však predstavuje hĺbku vzťahu medzi cvičiacim a jeho umením.

Pôvodne povstal pojem Dojó z Buddhizmu a označoval miesto meditácie a nachádzania seba samého. Neskôr sa zmenil jeho význam na miesto, kde sa praktikujú bojové umenia. Vlastný zmysel však zostal nezmenený. Pre každého ozajstného cvičenca je aj dnes Dojó stánkom meditácie a koncentrácie, vážené miesto učenia, bratstva, priateľstva a vzájomného rešpektu.

Pre pravého žiaka Cesty – Dó je jeho Dojó druhým domovom. Cez správný vzťah k Dojó dochádza k vzájomnej výmene hodnôt, z ktorej sa môže zrodiť ruka v ruke – vyzrievanie jednotlivca a Duch Budó.

Egoistickí ľudia, ktorí používajú Dojó iba ako telocvičňu sa na tomto nemôžu podieľať. Dojó žije z priznania sa v ňom cvičiacich ľudí k ideálu bojového umenia. Jedine týmto spôsobom nájde cvičiaci prístup ku Ceste – Dó.

Keď do Dojo vstupuje skutočný žiak Budó, zanechá bežné problémy pred jeho dverami. Je prejavom nepozornosti vstupovať s nimi do Dojó. Dojó je miestom meditácie, koncentrácie na seba samého. Je to protiklad oproti všetkému, čo sa dennodenne bežne deje. Keď to človek takto chápe a hľadá v sebe ozajstný vnútorný postoj (vnútorné držanie), môže v ňom rásť. Avšak keď človek zabudne čistiť ducha, nie je cvičenie v Dojó ničím viac ako športom.

Pokročilí vedia, že práve v tomto vnútornom postoji sa ukrýva samotné tajomstvo bojových umení. Keď niekto ide do Dojó naložený všednými starosťami, je akékoľvek cvičenie márne. Keď si predsa len niekto myslí, že existujú dôležitelšie veci – napríklad precvičovane techniky, zastáva nesprávnu snahu. Všetky činy vychádzajú z pravého vnútorného postoja.Moderný zvyk – prinášať so sebou do Dojó každodenné aktivity mysle – je neprípustný a nesprávny. Zvádza k neustálemu zaoberaniu sa riešením svojich problémov. Keď vstupujú do Dojó ľudia s týmto postojom, výjdu von opäť unavení a nevyrovnaní. Ak niekto premýšľa nad zúčastnením sa na cvičebnej hodine, musí predtým očistiť svoju myseľ. Je nutné zabrzdiť vnútorný zhon a pripustiť – Ticho. Keď k tomuto dôjde, objaví sa pravý vnútorný postoj. Človek zabudne na všedný deň a dosiahne čistý vnútorný stav. Cez tento je myseľ v stave, umožňujúcom uvidieť novú úroveň, v ktorej sú mnohé veci inak.