Majster karate Hirokazu Kanazawa

Je jeden z najobdivovanejších inštruktorov vo svete bojových umení. Sensei Kanazawa bol jedným z hlavných učiteľov J.K.A. (Japan Karate Association) a mnohí ho považujú za jedného z najväčších bojovníkov všetkých čias.
Sensei Masatoshi Nakayama si ho vybral ako model pre ilustácie v jeho knihe „ Dynamické karate „ a v tomto ohľade je žijúcim príkladom sily karate-dó na jeho najvyššej úrovni. Tvrdí sa, že cvičiť pod vedením skutočného majstra je jediná cesta k pochopeniu podstaty karate-dó. Hirokazu Kanazawa je jedným z týchto vzácnych majstrov, ktorý je schopný predať vonkajšiu aj vnútornú podstatu karate-dó mladším generáciam.
O: Myslíte, že treba ísť do Japonska aby ste sa naučili karate?
Na to aby ste sa tam učili techniku nie. Ale filozofiu, postoj a ducha áno.
O: Veľa cvičiacich Vás považuje za rebela. Aký je dôvod?
Neviem. Karate, ktoré učím je výsledkom vyše 30 ročného výskumu a porozumeniu skutočného zmyslu bojových umení. Čo sa týka mojej výučby tchaj-ti chuan a kobudo ma môžu považovať za trochu odlišného. Toto je však spôsobené mojím osobným chápaním karate: ja učím všetkých, nielen mladých a silných…pre mňa v karate neexistujú žiadne hranice. Stále tvrdím, že karate je forma samoriadiacej terapeutickej masáže. Nie je to len šport.
O : Kedy ste začali s tchaj-ti?
Začal som po tom, čo som odišiel na Hawai, ale v tom čase som sa mu nevenoval pravidelne. Neskôr som sa stretol s majstrom Yangom, dedičom štýlu Yang. Je veľmi slávny a jeho organizácia je asi najlepšia v Japonsku. Stretol som ho, keď sa zapísal do J.K.A. na tréningy karate. Už vtedy som tušil, že sa venuje nejakému bojovému umeniu, ale on o tom nič nehovoril. Až neskôr som zistil, že je majster v tchaj-ti. Potom som v roku 1957 začal cvičiť pod jeho vedením a pokračujem až doteraz.
O: Prispelo tchaj-ti k lepšiemu pochopeniu vašeho karate?
Necvičím tchaj-ti pre neho samotné ale aj pre moje karate. Po tom, čo som začal cvičiť tchaj-ti som začal skutočne chápať ako udržovať a rozvýjať zdravé telo a takisto aj ducha. Zo začiatku bolo ťažké sa prispôsobiť tchaj-ti. Nedokázal som kontrolovať svalové napätie a musel som vynakladať veľké úsilie aby boli moje svaly uvoľnené. Moje telo sa cítilo hrozne, ale po 2 rokoch tréningu som začal rozumieť ako vyvinúť prirodzenú uvoľnenosť, ktorá je predsa len skutočnou silou vo vnútri techniky.
O: Cítili ste sa zo začiatku sklamanie?
Istotne. Prvý rok som počúval ako môj žalúdok vydával smiešne zvuky. Majster Yang mi jeden deň povedal, že to je preto lebo nemám žiadnu vnútornú energiu a moje telo sa bráni. Vravel: „vidíte, zmení sa vaše telo i vaše bojové umenie“. Tento proces sa podľa môjho názoru deje kultivovaním vnútornej energie, ktorá podporuje vnútorné orgány. V živote karatistu príde moment, kedy sila úderu päsťou nebude vychádzať zo svalov ale z vnútorných orgánov. Dnes som starší a musím povedať, že moje telo už nie je také pružné ako bolo a nereaguje tak rýchlo ako kedysi. Toto je fyziológia a je to normálne. Preto som svoje karate prispôsobil potrebám môjho tela a preto sa tchaj-ti ukázalo také priaznivé. Mám žiakov, ktorí začali s karate po päťdesiatke a vedú si veľmi dobre.
O: Cvičíte aj Okinawské kobudo, ak sa nemýlim.
Áno, cvičím s bó,sai a nunchaku. Vždy som vravel, že pohyby tchaj-ti sa podobajú pohybom nunchaku. Keď si vezmete nunchaku, vaša ruka musí byť uvoľnená a pružná, „ prázdny“ – je to presné slovo a nie v svalovom napätí. Ak pri tréningu s nunchaku manévrujete s napätou rukou strácate tým silu. Rovnako je to aj v tchaj-ti.
O: Myslíte si, že tréning so zbraňami by mal byť neoddeliteľnou súčasťou výučby karate?
Možno nie pre všetkých, ale pre mňa určite je. Skutočne si myslím, že Karate a Kobudo pochádzajú z jednej rodiny. Čiže keď študujem kobudo, spoznávam lepšie aj históriu karate.
 
O: Oceňujete akým smerom sa dnes uberá karate?
Domnievam sa, že toto je veľmi problematický čas pre žiakov. Nevedia, či cvičia šport, alebo bojové umenie. Šport je aspekt karate, ale vôbec ho nereprezentuje. Naneštastie dnes karate nie je ani šport ani bojové umenie a toto je veľmi nepríjemné pre študentov. Myslím, že by bolo lepšie keby sa karate ako šport vyvíjalo oddelene než karate ako bojové umenie.
O: Študovali ste aj iné štýly karate ako Shotokan?
Áno, mal som tú možnosť študovať u vynikajúcich učiteľov. Zvyknem aj pozývať učiteľov iných štýlov do môjho dojo. Rovnako aj ja chodím na návštevy do rôznych dojo, kde príležitostne vyučujem. Mal som šťastie. Študoval som Shorin-ryu, Uechi-ryu, Goju-ryu a iné. Núti nás to pozerať sa na rôzne korene. Preto som začal študovať okinawské štýly. Koniec koncov karate pochádza odtiaľ.
O: Prečo toľko karatistov trpí bolesťami v krížoch?
Hlavný dôvod je nedostatok adekvátnej samoliečby. Väčšina cvičiacich obmedzuje ich samoliečbu na tréning karate. Ale musíte si dávať pozor aby sa vám niečo jeden deň nestalo. Zdrojom tažkostí je cvičit karate ako stroj, bez prestávok, správneho postoja a dýchania. To je dôvod, ktorý ma vedie k praktikovaniu „osteopatického“ karate. Karate má byť nositeľom zdravia, nie tažkostí.
O: Aké dôležité body by ste chceli zdôrazniť?
Dýchanie, hýbanie sa a timing. Dýchanie je prvé. Prvá vec, ktorú spravíte na tomto svete je nádych. Ale 90% populácie nevie dýchať správne. Ak je vaše dýchanie zlé, vaše telo bude mať zlú polohu a vaše myslenie bude chybné. Dýchanie ovplyvňuje myslenie preto vy musíte mať stále na mysli ako ho zlepšovať. Je to základ života. Ja vždy zdôrazňujem filozofické a terapeutické aspekty karate a vždy sa snažím vysvetlovať zmysel každej techniky. Napríklad, keď učím cuki, neukazujem úder päsťou, ktorý zasahuje niekoho. Ja nadväzujem na vzťah medzi pohybom a hara osoby. Vysvetľujem, že pre cuki vždy treba povytiahnuť hlavu, pretože to pôsobí na prívod krvi a kyslíku ktoré vyživujú bunky. Správne dýchanie, hara, koncentrácia a náraz spôsobia jemnú vibráciu chrbtice, ktorá dá mozgu signál aby vytvorila efekt masáže. Pamätajte si, že každý základný pohyb musí byť dobrý pre vaše zdravie. Ak to tak nie je, potom neslúžia životu. Môžem vám dať príklad. Vykonanie techniky fumikomi v kata Tekki zjemňuje základňu chrbtice, ktorá ju riadi aby fungovala správne. Základňa chrbtice je nervové centrum, ktoré stimuluje vnútorné orgány. Je tomu 200 rokov, čo bushi ( japonskí bojovníci ) boli OK. Oni sa nestarali o zdravie. To čo bolo prvoradé, bolo byť silný, pretože boj bol vždy otázkou života a smrti. Stávali sa silnými a bez strachu čelili výzvam života. V súčastnej spoločnosti je kladený väčší dôraz na rovnováhu medzi telom a duchom. Osobnosť musí byť mierumilovná, celkom zachovávajúc ducha Bushidó.
O: Zmenilo vaše porozumenie dýchania vaše techniky?
Áno. Na začiatku som tento aspekt nevyučoval, pretože som vstúpil do školy založenej na sile. Bežná vec, keď sme mladí máme tendenciu uprednostnovať silu. Ale časom a uvažovaním som došiel k tomu, že je možné zvíťaziť použítím iba 60% sily. 100% nie je potrebné ak dobre ovládame techniku. Ak použijem mojich 60% správne a k tomu použijem 40% sily protivníka proti nemu, celkových 100% nahromadených je pre neho zničujúcich. Tento prístup vyústil do môjho štúdia tchaj-ti.
O: Zmenili ste niektoré základné techniky?
V skutočnosti nie ale moje cuki sa časom značne zmenilo. Dialo sa to nevedome. Nemyslel som na to proste sa to stalo, hotovo. V súčastnosti ovládam dvojité kime. Najskôr zameranie na silu a potom na rýchlosť. Šok pri ňom je takto ešte zvýšený. Nerozumel som tomu, že sa mi to podarilo spraviť skôr ako na to poukázal Matsuda Ryuchi, ktorý je autorita v čínskych bojových umeniach. On dosvedčuje, že môj úder päsťou pochádza z čínskeho kenpo…o čom sa ja vôbec nevedel. To isté sa deje aj v iných ooblastiach. Napríklad niektorí ľudia si myslia, že som zmenil kata, čo nie je pravda. Po piatich rokoch cvičenia môžu mať dvaja rovnakú techniku. Po desiatich rokoch sa vyskytnú určité odlišnosti. Môžu si predstavovať, že robia rovnaký pohyb, ale keďže ich telo, osobnosť a myslenie sú odlišné je prirodzené, že ich kata bude vyzerať odlišne tiež.
O: Aký je váš postoj voči kontaktným športom?
Sú školy, kde žiaci voľne bojujú takmer ihneď. Ak necvičíte dostatočne veľa kihon nemôžete dosiahnuť najpokročilejších úrovní bojových umení. Niektorí si mýlia zmysel a používanie základov. Kihon predstavuje len základnú techniku, ale jeho majstrovstvo učí telo okamžite to, čo je treba vedieť pre boj. Zmyslom je zjednotiť telo a ducha. Všetky pohyby treba vykonávať bez premýšlania. Toto je skutočný cieľ kihon-u.
O : Aké rady by ste dali cvičiacim?
Rád by som ich videl pracovať na skutočnom porozumení ducha karate : kontrole dýchania a hara. Je ťažké to opísať slovami, treba to zakúsiť, uvažovať nad tým a praktikovať to. Moja filozofia je úprimnosť voči sebe aj druhým. Môžem pokojne tvrdiť, že sa nebojím ničoho, ani smrti. Vraviac to sa nehrám na namysleného. Jednoducho sa snažím robiť všetko najlepšie ako viem, nech nič neľutujem keď zomriem. Súťaže sú dobré, ale cvičenec by mal praktikovať niečo viac ako šport. Často to posledné čo ostane je sklamanie, pretože v ich očiach je najdôležitejšie víťazstvo a nič iné. Človek je potom nebezpečný pre spoločnosť, pretože ho nezaujíma nič iné, než on sám. Ak rešpektujete protivníka, nikdy nezačnete boj. Všetko sa nachádza v karate. Skutočné budó je užitočné pre spoločnosť.
pripravil:
Tomáš Sokol
S dovolením vydavateľstva preložené z francúzskeho originálu „Les Maîtres du Karaté – Entretiens privés“ , autor : José Fraguas

Hariya Sekiun – najväčší majster meča

Odjakživa sa ľudia dohadovali, dohadujú a budú dohadovať o tom, kto bol najväčším japonským majstrom meča. Presne také isté diskusie na túto tému sa vedú o tom, kto bol najlepším boxérom, či zápasníkom všetkých čias. Tieto otázky budú kladené stále znova a znova, pokým bude história podávať svedectvá o takýchto ľuďoch z rôznych oblastí bojových umení. Keď však kritériá, ktoré je potrebné splniť aby mohla byť uskutočnená takáto voľba, spočívajú v tom, aké schopnosti daný jedinec rozvinul vo svojom umení a akým spôsobom sa staral o svojich nasledovníkov, je možné ich okruh zreteľne zúžiť – obzvlášť v umení šermu.

Pre skutočných žiakov meča našťastie takýto muž existoval, šermiar všetkých čias, no jeho meno je pre priemerného Japonca absolútne neznáme a ešte menej hovorí cudzincovi.

Hariya Sekiun bol nielen najväčším, ale tiež vychoval nasledovníkov svojho umenia – Odagiri IchiunShirai Toru, ktorí boli považovaní za ešte väčších učiteľov. Bolo by však omylom domnievať sa, že Hariya Sekiun kráčajúc históriou po sebe zanechal nejaké stopy podobne ako Miyamoto MusashiYagyu Yubei. Nič také neurobil. Určite nie romantickým spôsobom ako Musashi – vo forme umenia, ktoré by potešilo všetkých milovníkov chanbary. S veľkým šťastím je o Sekiun Hariyovi možné niekde nájsť  viac ako jednu stránku. V žiadnom prípade nepriťahoval masy. Snáď preto, že jednoducho nechápali jeho šermiarske umenie. Navyše k tomu praktikoval Zen. Ľudové masy k nemu nemali prístup na rozdiel od tých, pre ktorých sa bojové umenia stali životnou cestou.

Hariya (Haraigaya) Sekiun (1592 – 1662) sa narodil v Harigaya a už ako mladík začal s cvičením s mečom. Neukončil nijakú školu a okrem meča a bojových umení by mu v inej oblasti nedôveroval asi nik. Napriek tomu vybojoval v priebehu svojho života  52 zápasov na život a na smrť a vo všetkých zvíťazil. Prehnal sa cez svojich protivníkov ako oheň, ktorý v momente spáli vysušené zápalky. Učil cvičenia na dvoch úrovniach – ducha a tela.

Hovorieval: „prekonaj strach a žiaľ prostredníctvom meditácie. Spoj sa prostredníctvom katado harmónie s celým svetom“.

Jedného dňa – mal už viac ako 60 rokov – bol vo svojej záhrade, kde strihal jeden strom. Zrazu ho prerušili dvaja približne 30 roční muži, ktorí sa dožadovali rozhovoru s Hariya Sekiun.

„To som ja“ povedal Sekiun.

Na okamih na neho zízali plní prekvapenia a následne si vymenili krátky pohľad.

„Ale“ povedal mladší z nich „vy ste starý muž. Ste skutočne Sekiun Hariya?“

Sekiun si nevšímal ich hrubosť a ďalej sa venoval svojej práci.

„Starec“ zakričal mladší z nich, „rozprávam sa s vami. Počuli sme o vašom silnom údere, ´božský vhľad´, ako ho nazývate, a neveríme tomu. A teraz, keď vás vidíme ako starého muža – tak tomu veríme ešte menej.“

„Dobre“ povedal Sekiun, „potom už môžete ísť.“

Obaja muži odišli, pretože videli že nemá zmysel hádať sa so Sekiunom a vo svojej nevedomosti po celm meste roznášali, že má pred nimi Sekiun strach.

Po čase však zistili, že im nikto v meste neverí a išli preto znova za Sekiunom.

„Prichádzame znova“, povedali obaja.

„A ja vás opäť prosím aby ste odišli“, odpovedal Sekiun.

A tak obaja mladíci znova odišli do mesta a znova vytrubovali, že veľký Sekiun Hariya sa zľakol ich výzvy.

„Má strach, pretože je starý a opotrebovaný“, tvrdili.

„Tomu neveríme“ hovorilili ľudia v meste.

„Jednoduch vás nechce zabiť.“

Táto poznámka tak nahnevala oboch mužov, že sa vlámali do Sekiunovho domu a dožadovali sa boja na život a na smrť. Sekiun sa zdráhal. No muži boli neoblomní a nedali sa odbiť.

„Keď teda na tom trváte, potom si zaobstarajte prilbu a ozajstný meč, aby ste mali aspoň nejakú šancu. Môj meć bude drevený, aby bol boj vyrovnanejší“ povedal Sekiun a prijal výzvu.

Starší z nich neskôr rozprával: „Sekiun sa postavil voči môjmu priateľovi s krátkym dreveným mećom v rukách a okamžite po zaujatí bojovej pozície trafil Sekiun môjho priateľa zdanlivo ľahkým úderom do prilby. Na moje prekvapenie som s hrôzou zistil, že sa môj priateľ, ktorý bol na svoj vek veľmi silný muž, zrútil k zemi. Padol na oproti stojaci strom a z úst mu tiekla krv. Keď som mu chcel pomôcť, bol už mŕtvy. Čo za človeka je tentoSekiun?“

Sekiunovými hlavnými zásadami boli: „Vezmi svoj život do vlastných rúk a vyžmíkaj kaźdú sekundu do poslednej kvapky. Ber všetky svoje každodenné činnosti tak, ako by to bol tvoj posledný deň v živote.“ Sekiun bol mužom, ktorý prekonal strach a sebaľútosť. Tento postoj ho činil najlepším zo všetkých