Karate všeobecne

História Goju Ryu I.

/0 Komentáre/v , /od

Gōjū ryū 剛 柔流 (okinawské): okinawský systém Karate pochádzajúci z Naha te (Shōrei ryū)
založil hoMIYAGI CHŌJUN. Pôvodne sa delilo Naha te na dva smery: ASON a WAICHINZAN/RYŪ RYŪKO. Asonova línia zanikla s jej posledným majstrom TOMIGUSUKU. Línia Waichinzan/Ryū Ryūko sa preniesla cez majstra HIGASHIONNA KANRYŌ a majstra MIYAGI do dnešného Gōjū ryūa Toon ryū. Gōjū ryū možno rozdeliť do troch veľkých smerov: Okinawa Gōjū ryū(MIYAGI CHŌJUN), Nippon Gōjū ryū(YAMAGUCHI GŌGEN) a US Gōjū ryū(URBAN PETER). Tieto smery sa vzájomne líšia a takisto tiež obsahujú rôzne štýly. My sa tu najskôr zaoberáme iba dnes aktuálnym systémom Okinawa Gōjū ryū, ktorý založil MIYAGI CHŌJUN

HIGASHIONNOVE NAHA TE
Základný kameň systému položil HIGASHIONNA KANRYŌ, ktorý v Číne študoval viaceré štýly Quanfa (kung-fu). Po návrate na Okinawu, učil systém, ktorý možno považovať za syntézu viacerých čínskych štýlov. Energetické aspekty dnešného Gōjū štýlu boli prítomné už za Higashionnových čias. Keď sa Higashionna vrátil v roku 1887 z Číny, začal rozširovať svoje učenie v Naha (Tondo Naha shi). Jeho štýl cvičenia vykazoval silné charakteristiky južných čínskych škôl. Obsahoval rovnaký technický koncept a ten istý aspekt práce s „vnútornou Energiou“ (Qi), ako napr.Taijiquan. Higaonna svoj štýl pomenoval jednoducho Naha te, ako to pred ním urobil aj ASON a WAICHINZAN. Majster Higashionna mal päť dôležitých žiakov: MIYAGI, KYŌDA, GUSUKUMA, SHIROMA a MOTODA. KYŌDA JUHATSU bol Uchi deshi štýlu, zatiaľ čo Miyagi Chōjun bol Soto deshi. Kyōda zostal verný starej línii Naha te a na tomto základe založil svoje Toon ryū, kým Miyagi podstúpil početné štúdiá a priniesol do štýlu nové aspekty (predovšetkým dýchanie Ibuki).

MIYAGIHO ŠTÚDIÁ
Staré Naha te získalo novú krv vďaka majstrovi MIYAGI CHŌJUN (1888-1953). Počas svojej mladosti cestoval do Číny a študoval tam praktiky Zen a kung-fu štýl Baihequan. Po svojom návrate na Okinawu v r. (1920), vytvoril nový systém. Vypracoval obe formy Gekisai kata, ktoré sú omnoho jednoduchšie a kratšie ako klasické formy – ktoré sa odvtedy používali pre začiatočníkov ako úvod do štýlu. Je tu možné vidieť Itosuov vplyv (Miyagi poprosil majstra ITOSU o výuku v štýle Shōrin ryū. On mu však povedal, že už ho nie je čo učiť, že už dosiahol majstrovstvo), ktorý predtým v Shōrin ryū vytvoril Pinan kata. Súčasne Majster Miyagi vypracoval dnešnú formu Tenshō, jeho vlastné majstrovské dielo. Tenshō je prepracovanou formou čínskeho Dao Rokkishu zo štýlu Shaolinquan. V nasledujúcich rokoch obcestoval Miyagi krajiny pacifiku, aby svoj štýl rozšíril. V r. 1929, sedem rokov po majstrovi FUNAKOSHIM, urobil v Japonsku veľkú ukážku svojho umenia. V tomto čase už na Okinawe vychoval celý rad významných žiakov (YAGI, HIGA, MIYAZATO a.i.). Do r. 1935 zostal v Japonsku, kde vymenoval dnes známeho japonského majstra YAMAGUCHI GŌGEN (prezývaného – Neko – mačka) za svojho pokračovateľa v Japonsku.

ZALOŽENIE GŌJŪ RYŪ
Názov Gōjū ryū bol po prvý krát použitý v r. 1929 (MIYAGI). Keď sa v tom istom roku konali v Japonsku celonárodné ukážky bojových umení, poslal majster svojho žiaka SHINZATO JIN’AN, aby ho zastupoval. Všetci prítomní boli zástupcami známych japonských škôl bojových umení. Keď sa jeden novinár spýtal majstra Shinzato, aký štýl zastupuje, nevedel mu ihneď odpovedať. Na Okinawe nebolo bežné, aby malo umenie každého majstra svoj vlastný názov. Všetko bolo zhrnuté pod označeniami Shōrin ryū (Shuri te a Tomari te) a Shōrei ryū (Naha te). Shinzato rýchlo premýšľal a povedal, že ich štýl sa nazýva Hankō ryū (Hankō znamená „polo-ťažký“). Na Okinawe porozprával Majstrovi Miyagi o tejto príhode, a on, ktorý bol súčastne aj majstrom poézie a básnického umenia, na to citoval jednu vetu z Bubishi: „Všetko vo vesmíre dýcha tvrdo a mäkko“. Z tohto citátu povstal názov Gōjū ryū (Gō/Jū znamená tvrdosť/mäkkosť). 1935 sa majster Miyagi definitívne vrátil na Okinawu a tam učil až do konca svojho života. V roku 1952 bolo založené združenie okinawského Gōjū ryū. Rok na to, 8. Októbra 1953, majster zomrel. Tak na Okinawe ako aj v Japonsku zanechal mnoho významných žiakov. Okamžite po majstrovej smrti sa však začal rozpad Gōjū ryū. Bol to začiatok večných sporov medzi školami, ktorý pokračuje dodnes.

MIYAGIHO GŌJŪ KONCEPT
Až v roku 1940 skompletizoval majster Miyagi systém svojho učenia a ukončil tým vývoj Gōjū ryū ako kompletného samostatného štýlu. Do systému ešte zaviedol obidve, v roku 1914 vytvorené Kata Gekkisai dai ichi a Gekkisai dai ni, ktoré charakterizujú „tvrdo/mäkkú“ školu. Ako extrémy tvrdo/mäkkého smeru označil vo svojom štýle Tenshō (mäkkosť) a Sanchin (tvrdosť). V týchto rokoch sa Miyagi striedavo nachádzal v Japonsku a na Okinawe. V tých časoch bol považovaný za jedného z najschopejších majstrov karate. Vyučoval tak v Japonsku ako aj na Okinawe, vďaka čomu vznikli obe najdôležitejšie školy Gōjū ryū. V r. 1941 vypukla druhá svetová vojna, v ktorej Miyagi stratil svojho tretieho syna ako aj svojho najstaršieho žiaka Shinzato Jinan. Od tej doby už nevyučoval a stiahol sa z verejného pôsobenia. Po porážke Japonska v druhej svetovej vojne sa presídlil do mesta Ishikawa. Po dlhý čas zostal neznámy, pretože sa prodpokladalo, že je v Japonsku. Kvôli svojej pokornej povahe získal povesť precitlivelého muža z mesta a najímali ho len pre nízke práce. Keď ho konečne spoznali, začali sa zo všetkých kútov krajiny zbiehať majstri bojových umení aby ho poprosili o učenie v Karate. V r. 1946 súhlasil s tým, že bude opäť učiť. Stal sa riaditeľom „Okinawskej civilnej asociácie telesného vzdelávania (Okinawa Civil Association of Physical Education)“ a vyučoval na okinawských policajných školách. V tom istom roku založil Dōjō v blízkosti svojho domu v Tsuboya chō, kde dodnes žije jeho štvrtý syn. Vďaka Miyagiho výuke v Japonsku a na Okinawe vznikli dve hlavné línie Gōjū ryū, ktoré sa po jeho smrti ďalej samostatne vyvíjali: Okinawa Gōjū ryū a Nippon Gōjū ryū. Okinawa Gōjū ryū (dnes zastúpené majstrami YAGI, MIYAZATO a HIGA) sa pevne drží smeru, ktorý dal pre cvičenie majster Miyagi. Súťažné zápasenie je z tohto systému vylúčené a tak sa nachádza v jasnom protiklade k tendenciám, ktoré boli vyvíjané v Japonsku. Hlavnými bodmi tradičného Gōjū ryū, tak ako ich učil majster Miyagi, sú nasledovné:
• Te chikate mani. Táto cvičebná metóda sa vzťahuje k perfecii Kata. V nej rozlišuje Miyagi medzi cvičením klasických Kata (Koryū) a úvodnými cvičeniami (Kihon) ku Kata, kvôli ktorým vytvoril Fukyu Kata, ktoré majú dnes mnohé varianty aj v iných štýloch. Zodpovedajú Taikyoku Kata v systéme Shōtōkan.
• Bunkai. Tak Koryū ako aj Kihon mali svoje vlastné formy Kumite. Tým bolo myslené použitie klasických Kata, ako aj cvičenie jednotlivých kombinácií a techník vo forme Yakusoku kumite.
• Te tochimani. Toto predstavovalo pokročilú formu Yakusoku kumite s reálnymi technikami (Kiso kumite), ktoré boli používané v skutočnom boji.
• Ikukumi. Cvičenie skutočného boja. Ten, ktorý má vyšší pás sa smel len brániť, bez vykonávania protiútokov, zatiaľ čo jeho partner sa ho snažil skutočne a z celej sily zasiahnuť.

Podľa NAKAIMA KENKO (Ryūei ryū), ktorý dobre poznal majstra Miyagiho, nebol žiaden z jeho žiakov schopný dosiahnuť takú úroveň dokonalosti Kata, akej bol schopný majster Miyagi. Vždy znova používal v technikách svoje silné boky. Nakaima sa tiež domnieva, že Miyagi vniesol do štýlu formu tvrdého dýchania (Ibuki) a dynamického napätia, ktoré sa v pôvodných čínskych líniách nenachádzajú. Majstrom Miyagim pevne daných dvanásť Kata Gōjū ryū sa často delí do troch skupín: 1. Kihon kata (Základná škola Kata), v ktorej sa vo všetkých štýloch za najdôležitejšiu považuje Sanchin; 2.Kaishu kata (Kata s otvorenými rukami); Haishu kata (Kata so zatvorenými rukami). Tensho sa v niektorých štýloch cvičí so zatvorenými, v iných zasa s otvorenými rukami. Podľa niektorých majstrov sa pojmy Kaishu a Haishu vykladajú aj ako otvárajúce Kata, v zmysle úvodu, a zatvárajúce Kata, v zmysle záverečnej vyššej formy. V tomto zmysle sú všetky kata najskôr Kaishu a majú byť vypracované až na úroveň Haishu (Podľa teórie ŌTSUKA TADAHIKO v jeho publikácii z r. 1977).

KLASICKÉ GŌJŪ KATA

GEKISAI 1 – základná škola blokov a útokov na dlhú vzdialenosť
GEKISAI 2 – škola blokov a útokov na krátku vzdialenosť
SANCHIN – správna forma úderu päsťou, pohybu dopredu, postoj, hlboké dýchanie, napätie svalstva
TENSHO – použitie otvorených rúk, krátke dýchanie a uvoľnenie svalstva
SAIFA – blokovacie a kontratechniky s jednou rukou
SANSERU – blokovacie a kontratechniky s oboma rukami
SEISAN – silová Kata (Gō Kata), použitie Atemi Techník
SUPARINPEI, SEIENCHIN, SHISOCHIN, SEIPAI, a KURURUNFA – vláčne, jemné Kata (Jū Kata). Obsahujú päť techník boja s prázdnymi rukami (Taijutsu giji). Medzi týchto päť techník patrí: atemi techniky, páky na kĺby, hody, držania a znehybnenia

GŌJŪ RYŪ NA OKINAWE
Okinawské Gōjū ryū prinieslo po Miyagiho odchode mnoho významných majstrov. Nájdeme tu vnútorné línie (Uchi deshi) štýlu, ktoré sú sprostredkované cez YAGI MEITOKU. Ďalším zo žiakov bol HIGA SEIKO. Mnohé mená, ktoré dnes poznáme sú mená žiakov Senseia Higu. Učil tiež TOGUCHI SEIKICHI, ktorý vedie Shōreikan Dōjō v Tōkyō, a TAMANO TOSHIO. Aj majster IZUMIGAWA KANKI z Japonska bol žiakom Higa Seiko. Veľký majster okinawského Kobudō, MATAYOSHI SHINPŌ, študoval Karate hlavne pod Seiko Higom. To isté platí pre HIGAONNA MORIO, dnešného technického riaditeľa okinawského združenia Gōjū. Majster Higaonna bol však aj žiakom majstra MIYAGI AN´ICHI.
Jeden z ďalších silných vplyvov na okinawské Gōjū ryū mal majster MIYAZATO EI’ICHI, ďalší z Miyagiho žiakov. Majster Miyazato je na Okinawe veľmi známy a učí v Yundōkan Dōjō, jednom z najväčších okinawských Dōjō.

Literatúra: CHŌJUN MIYAGI – An Outline of Karate-do, International Ryukyu Karate Research Society, Prekald originálov z r. 1934 od P. Mc Carthy
MORIO HIGAONNA – Okinawa Goju Ryu (3. zväzky), Minato Research/Japan Publications1985
SEIKICHI TOGUCHI – Okinawan Goju Ryu, Ohara 1976, MORIO HIGAONNA – The History of Karate, Dragon Books 1995
WERNER LIND – Okinawa Karate, Sportverlag Berlin 1997
MARK BISHOP – Okinawan Karate, A&C Black 1991

Zdroj: Budostudienkreis (BSK), Lexikon der Kampfkunste.
Copyright k slovenskému prekladu: Dokan, o.z.

Štýl draka… idea a filozofia…

/0 Komentáre/v , /od

Drak je dobre známy v oboch – Európskych aj Východných mýtoch, ale na rozdiel od drakov Európy, sú východní draci známi svojimi miernymi a láskavými spôsobmi, múdrosťou a silou, takže drak môže byť najvyšším a najduchovnejším zo všetkých štýlov šaolinského chrámu.

Drak je “Prchavý ako dym, je všetkým čo okolo teba existuje, obklopuje ťa, no napriek tomu ho nemôžeš uchopiť”

Drak, reprezentovaný dvoma z pôvodných elementov – Zemou a Vodou, predstavuje bytosť neuchopiteľnosti a sily. Pre Taoistov predstavoval drak personifikáciu samotného Tao: „Drak sa odhalí len preto, aby znova zmizol.“

Pre šaolinských mníchov predstavoval víziu osvietenej pravdy, ktorú možno zažiť ale nikdy nie uchopiť.

Pravda je ako jeden jediný, nekonečný oceán, ktorý umožňuje žiť všetkému, čo v sebe obsahuje. Dáva nekonečné možnosti, a záleží na tých, ktorí sa v ňom nachádzajú, do akej miery dokážu vnímať, otvoriť svoje vedomie, a žiť v súlade a harmónii so všetkým čo existuje.

Kedysi boli drakmi nazývaní veľmi starí ľudia, ktorí boli zbehlí v bylinnej medicíne, akupunktúre, používaní jemných energií a kung-fu. V rannej Číne boli tieto zručnosti záležitosťou života a smrti a tým, ktorí boli takto vzdelaní sa dostávalo vysokej vážnosti a úcty.

poznámka: V tradičnom karate-dó sa štýl draka silno prejavuje vo forme SEIYUNCHIN.

Hito-Kata San-Nen

/0 Komentáre/v , /od

Kedykoľvek praktikujem Kata, príde mi na myseľ obľúbený príbeh jedného z mojich učiteľov:

Jedného dňa, študent lukostreľby praktikoval sám v Dojo.  Pomyslel si: “mal by som vypustiť prvý pohyb – to natiahnutie ruky nahor predtým ako napnem luk – a čo najrýchlejšie ako sa len dá vystrelím šíp. Sensei teraz nie je v Dojo, takže ma nemôže kontrolovať, či som robil všetky pohyby tak, ako ich vždy robí on. On je zaťažený iba na kompletnú Kata. Kata predsa nie je až taká dôležitá”.

Potom študent vzal dva šípy a vystrelil ich tak rýchlo ako len dokázal bez vykonania prvého pohybu. Trafil priamo do čierneho a bol na seba veľmi hrdý. V tom ako si gratuloval, vstúpil do Dojo jeho Sensei, ktorý bol v knižnici susediacej s Dojo a pokáral študenta kvôli vynechaniu prvého pohybu.

Sensei, majster Zenu, vedel o tom, čo jeho žiak urobil bez toho, aby bol v Dojo. Potom mu povedal: “Prax musí byť udržiavaná stále rovnakou aj keď sa nikto nepozerá alebo nedáva pozor. Človek musí praktikovať sám pre seba. Necvičíš kvôli mne alebo kvôli ostatným, ale kvôli sebe – svojmu vlastnému pokroku a poznaniu. Ak vynechávaš, alebo pridávaš pohyby v Kata, potom klameš sám seba., nie mňa.”

Mnohí študenti Karate si neuvedomujú, že odstránenie alebo pridávanie pohybov v Kata je prejavom neúcty voči škole (ryu) v ktorej študujú. Ak sú takíto študenti nespokojní s danou školou, mali by ju opustiť a pripojiť sa niekam inam.

Zodpovednosť za komolenie existujúcich Kata a vytváranie ďalších nových nesú dva druhy jedincov. Oba typy sú, bohužiaľ,  produktom éry okupácie Japonska, Okinavy a Kórei. Na jednej strane, sú to jednotlivci, ktorí skutočne dosiahli určitý stupeň odbornosti v mechanických aspektoch umenia. Po návrate z Orientu si na západe otvorili vlastnú školu. Buď sa však nenaučili svoje Kata poriadne a dostatočne, alebo ich zabudli a tak sa ich Kata stali skôr improvizáciu.

Na druhej strane, sú takí, ktorí sa učili od tých prvých a následne otvorili svoje vlastné školy. Takíto jednotlivci,  potom, ako vyhrali zopár šampionátov v Kumite, vytvárajú na základe svojej fantázie vlastné Kata s postojom neomylného Meijin (majster). Pre takých Kata nie je ničím viac ako tancom. V skutočnosti sú ďaleko od Pravdy a bez dostatočného pochopenia a uvedomenia je tento tanec všetko, čo môžu z takejto praxe získať.

Hito-Kata San-Nen znamená tri roky pre jednu Kata. Mnohí budú reagovať: “Čo je to za nezmysel tri roky pre Kata. Prečo?  Ja sa môžem naučiť jednu Kata v priebehu pár týždňov!”

Majstri z vlastnej skúsenosti vedeli, že zvládnuť Kata – to vyžaduje krv, pot a slzy. Vedeli, že nie je možné vyprodukovať zázrak za 90 dní. Všetky dôkazy poukazujú na fakt, že dosiahnutie majstrovstva v Kata vyžadovalo obrovskú dôveru, vytrvalosť a tvrdú prácu. Tri roky bolo minimum – tri roky pre jednu kata priviedlo praktikujúceho k jej poznaniu. Kata je Karate a Karate je Kata.

Správne pochopenie Kata by pomohlo naplniť pohár života čistou vodou, nie špinavou.

Bez vedenia učiteľa a bez Kata žiak nie je schoný rozlíšiť špinavú vodu od čistej. Kata učia v tom istom okamihu zručnosti potrebné pre boj aj pre život. Cieľom Kata je zjednotiť jednotlivca s Univerzom. Keď pri cvičení splynie s Kata, potom – nakoniec splýva so Sebou Samým.

Richard Kimm, Hanshi,

preklad z anglického originálu – Ing. Róbert Mrňák

Kata – umenie zjednotenia tela, mysle a ducha

/0 Komentáre/v , /od

Kata učí zručnosti pre boj i život súčasne.

Zmyslom Kata je zjednotiť individualitu

cvičiaceho s Univerzom.

tak, ako splynie s Kata, tak na konci splýva

so Sebou samým.

 

Richard Kimm, Hanshi

 

 

Trénig tradičných foriem – Kata – je základným prvkom tréningu v tradičných školách Karate-Dó. Jedna kata predstavuje nielen jeden ucelený systém boja, ale keď je jej zmysel zažitý a pochopený na hlbších úrovniach, vedie ku komplexnému rozvoju človeka. O Kata by sa dalo napísať mnoho kníh. V stručnosti však cvičenie Kata vedie k :
zlepšeniu kondície, posilneniu a zlepšeniu zdravia – regenerácii orgánov a tkanív ich prekrvením počas cvičenia, posilneniu a zlepšeniu pružnosti šliach a kĺbov, a k celkovému pocitu zvýšenia energie
rozvoju schopnosti koncentrovať pozornosť, zvyšovať svoju vnútornú silu a usmerňovať ju podľa svojej vôle tam, kam je to potrebné. Zlepšuje prúdenie energie v akupunktúrnych dráhach a ďalších bio-energetických systémoch človeka
umožňuje uvedomiť si a zažiť hlbšie úrovne toho, kým sme (pretože nie sme len telom a mysľou), až k samotnému prameňu Života človeka a vesmíru
Zmysel cvičenia Karate-dó nespočíva teda len v umení boja a obrany, ale má ďaleko hlbší význam, ktorý je však väčšinou opomíjaný. Práve tento hlbší aspekt cesty Karate-dó tvorí základ toho, čím vlastne všetky druhy Budó vo svojej podstate sú – cestou (Dó) – umením, cez ktoré je možné opäť si uvedomiť a z hĺbky vnútra nechať slobodne prejaviť obrovský potenciál, ukrytý v každom z nás …

Cvičiť Kata je, ako keď človek začuje nejakú krásnu pieseň… pieseň, čo osloví jeho srdce… a zrazu aj on pocíti túžbu naučiť sa prostredníctvom hudby vyjadriť to, čo cíti vo vnútri seba samého. Vezme si napríklad gitaru, alebo klavír… a pomaličky… postupne… akord po akorde… naučí sa zahrať melódiu. Spočiatku musí neustále dávať pozor kam kladie svoje prsty, ale neustálym zdokonaľovaním sa postupne dopracuje na úroveň, keď zvládne techniku hry na daný nástroj… a môže si začať svoju hudbu „užívať“… postupne menej a menej pozornosti musí venovať kontrole techniky… až nakoniec… prsty už automaticky robia, čo treba – a to je moment, kedy sa mladý umelec začína oslobodzovať od techniky. Už môže upustiť od prísnej kontroly techniky a formy, pretože je už automaticky správna… a môže obrátiť pozornosť viac dovnútra – do seba samého.

A tu… v Tichu jeho mysle… sa môže ozvať jeho vlastná Bytosť… Ona mu môže priniesť inšpiráciu pre tóny a slová jeho vlastnej piesne. Tento moment je krstom… krstom, ktorým sama Príroda pomáha premeniť obyčajného človeka na človeka-umelca. Už nikdy nebude taký ako predtým, pretože je bohatší o ďalšiu skúsenosť… skúsenosť spojenia s prúdom Života v sebe samom…

Tento moment je tým spoločným menovateľom pre všetky umenia – bojové umenia nevynímajúc. Až príde ten deň, a človeku sa opäť otvorí vnímanie hĺbky svojho vlastného Bytia… potom sa naučí toto Bytie vyciťovať vo všetkom naokolo… stromoch, vtáčikoch, vo vánku vetra, či v ticho padajúcich vločkách snehu… i v ostatných ľuďoch.

Vlastným prežívaním sa mu začne odkrývať Tajomstvo, ktoré mal po celý čas priamo „pred sebou“… uvedomí si, že všetko je akýmsi nevysvetliteľným spôsobom navzájom spojené… On a príroda… stromy… tráva… On a ostatní ľudia… a tu, zrazu príde ďalšie poznanie – že vlastne niet proti komu bojovať… že sme všetci Jedným jediným – iba navonok máme rôzne telá, rôzne osobnosti, ale v tej hĺbke, ktorú  sa naučil vnímať… v nej všetko splýva v Jedno…

Takto bojovníka – umelca, ktorý sa chcel pôvodne naučiť bojovať, priviedlo jeho umenie k múdrosti – k pravde o sebe samom. Takto sa z človeka, ktorý by ešte pred pár rokmi bol schopný bojovať na život a na smrť, aby obránil seba aj iných,… stal človek, schopný vidieť viac ako len to, čo sa na prvý pohľad zdá, a tak mu prúd Života vždy prináša do jeho mysle riešenia a nápady, vďaka ktorým od určitého času už nemusí bojovať…

Naučil sa ako žiť spolu s ostatnými, s prírodou, Zemou a Nebom… a zanechal tak všetok boj… pretože už nebol potrebný…

Bojové umenia, učené ako cesta – Dó – sú jednou z ciest, ktoré umožnia každému, kto ich bude brať naozaj vážne, od základu zmeniť pohľad na svet… a jeho obraz už nebude potom nikdy taký ako predtým… a keď sa tá zmena udeje v ľuďoch na celej Zemi, tak potom my všetci… spolu… ako ľudstvo… pokročíme na ďalší stupienok nášho vývoja…

Možno je to Ideál, ktorý sa nikdy nenaplní… ale bolo mnoho majstrov, ktorí k tomuto Ideálu ukazovali cestu… predávajúc v tradícii od seba k žiakovi … od srdca k srdcu… esenciu svojho umenia… dúfajúc, ze raz príde čas, keď svet dozrie, a nájde sa pár takých, čo budú pripravení počúvať a schopní uskutočniť v sebe to, o čom učili… potom sa naplní posolstvo ich tradície…

Aj my sme tí, ktorí to môžme urobiť… najskôr v sebe… a potom to ukázať ďalším… napríklad cez tradíciu Bojových Umení…

Ing. Róbert Mrňák,

4. Dan Iga Ryu Kenpo Karate

CBU Dokan Žilina

Morio Higaonna – rozhovor s majstrom

/0 Komentáre/v /od
Je to majster, je to bojovník: Jeden z najcharizmatickejších inštruktorov karate. Narodil sa v roku 1940 ako syn policajta. Hlavný inštruktor a zakladateľ IOKGF, ktorý rozšíril učenie a tradíciu veľkého majstra Chojuna Miyagiho do všetkých kútov sveta.
Z Okinawy do Japonska, z Japonska do Kalifornie, duch Higaonnu bol pracne ukutý v ohni tradičného tréningu a formovaný jeho nezlomnou vôlou. Mnohý učitelia neváhajú tvrdiť, že žiaci majstra Higaonnu patria medzi najlepších pokiaľ ide o rešpekt a ducha vzájomnej pomoci. Je to žijúci príklad pre všetkých možných cvičiacich, pre umenie vytvoriť bojovníka. Jeho cieľom nikdy nebolo žať úspechy, ale skôr udržať tradičné učenie nazbierané v slávnom vidieckom dojo Chojuna Miyagiho.
O: Kedy ste začali cvičiť ?
Môj otec ma naučil základné techniky Shorinji-ryu ale necítil sa s tým spokojný. Neskôr som šiel k Shimabuku senseiovi, známemu majstrovi Isshin-ryu ako aj k iným majstrom až som skončil u An’ ichi Miyagiho.
O: Ako ste sa dostali ku Goju-ryu ?
Shimabuku ma odporučil na Goju-ryu. Myslel si, že moja masívna postava sa k tomuto štýlu hodí. Tak som začal u An‘ichi Miyagiho, ktorý riadil školu veľkého majstra Chojuna Miyagiho, pôvodné vidiecke dojo. Goju-ryu som si zamiloval  na prvý pohľad.
O: Aký bol An‘ichi Miyagi ?
Začal študovať pod veľkým majstrom Miyagim hneď po vojne v roku 1948. Vstúpil do školy s ďalšími dvoma spolužiakmi, ktorí si mysleli že jeho krehká postava mu ani nedovolí zniesť úder. A predsa An‘ichi bol jediný, čo zostal a pokračoval v cvičení v dojo. Veľký majster Miyagi mal vo zvyku učiť históriu umenia, ústnu tradíciu a filozofiu ale nikdy nie skôr, než boli dokončené práce okolo dojo: drobné práce, upratovanie záhrady atď. Po smrti veľkého majstra sa jeho žena rozhodla, že nechá pokračovať dojo pod vedením An‘ichiho. Neskôr bolo vidiecke dojo zatvorené a všetci sa premiestnili do nového dojo zvaného Jundokan riadeného Eichim Miyazatom.
O: Viem, že máte dosť nekompromisný názor čo sa týka technických stupňov po čiernom páse. Na verejnosti však o tomto hovoríte málo. Mohli by ste nám to objasniť ?
Stupne majú takúto reklamu len preto, lebo robia problémy. Chojun Miyagi odmietal dany a iné bojové umenia ich takisto nepoznali pred nástupom juda. Sensei Miyazato mi udelil 3. dan na prvých skúškach na ktorých som sa zúčastnil. Bol som mladý a vtedy to pre mňa nič neznamenalo a ešte ani teraz nič nezmanemá. Nikdy som nenosil pás. Súhlasím: Pásy predstavujú prostriedok na zmeranie prejdenej cesty ale provokujú nespokojnosť, nezhody a vedú k prehnanej pýche, čo je opakom cvičenia bojových umení. Okrem toho každý má svoje vlastné kritériá. Nevyhnutne sa teda objavia rozdiely medzi rôznymi dojo a to hlavne vtedy, keď majú žiaci  podobný stupeň. Tam je už začiatok politiky. Ja si myslím, že je treba mať iba dve kategórie pásov : čierny a biely, a skôr treba klásť dôraz na tréning ako na pocty.
O: Aké je vaše vyučovanie a tréning ?
Vyučovanie a tréning karate nie sú jednoduché veci. Každý začína s túžbami a množstvom ilúzií… ale náročnosť tréningov počas cesty mnohých odstraší. V polovici 60-tych rokov, bolo karate také populárne, že moje tréningy boli preplnené žiakmi. Robil som s nimi predovšetkým kihon ale po nejakom čase ich nezostalo veľa. Tréning karate, hlavne pre tých ktorý vytrvali prešiel cez proces auto-analýzy. Začíname si klásť monžstvo otázok o sebe samých ale aj o zmysle takéhoto tréningu. Odpoveď vyúsťuje do obrazu seba samého. Výsledokom je potom viac koncentrácie, viac odhodlania a rozsiahly vnútorný mier.
O : Ako učitel ste sa stretli s problémom prispôsobiť japonskú mentalitu americkej ? 
V skutočnosti nie. Ale je pravda, že je dôležité vedieť správne komunikovať s rozdielnymi kultúrami. Napríklad v Japonsku, alebo na Okinawe sa ľudia nepýtajú otázky, ale opakujú to, čo im poviete, že majú robiť. Na „Západe“ chce každý vedieť „prečo“ a im je lepšie to objasniť. Preto vyučujem viac aplikácii na „Zápde“ , a preto to nerobím toľko v Japonsku a na Okinawe. Prirodzene, keď žiak dosiahne čierny pás netreba mu všetko toľko vysvetľovať. Problém na „Západe“ je ten, že ľudia si myslia, že sú majstri, lebo poznajú aplikácie ku kata, ale nevedia kata zacvičiť spraváne, pretože premrhajú veľa energie skôr na pýtanie sa ako na cvičenie.
O: Čo ste objavili, keď ste šli do Číny študovať korene karate ?
Veľa zaujímavých vecí. Kontaktoval som viacero čínskych majstrov, ktorí mi pomohli preskúmať korene Goju ryu. Počas jednej z mojich ciest starosta mesta pozval 16 starých majstrov, ktorý predomnou cvičili kata od Sanchin až po Suparinpei. Všetci sme sa zhodli na tom, že naše techniky pochádzajú zo štýlu čínskeho Bieleho žeriava a štýlov Tigra.
O: Sú kata rovnaké ako tie čínskeho pôvodu ?
Veľmi sa na seba podobajú. Ja som proti tomu aby sa kata pozmeňovali. Myslím si, že kata nie je len produktom jednotlivca. Niektoré pretrvávajú storočia až tisícročia. To znamená obnos informácií obsiahnutých v každej z nich. Málo ľudí vie, že niektoré kata sa musia cvičiť ráno a iné večer, aby ste zvýraznili ich podstatu. Počítam s tým, že množstvo informácií sa stratilo v priebehu času. V tom ale bude moja zodpovednosť, uchovať tieto informácie pre nadchádzajúce generácie.
O: Považujete karate za umenie alebo šport ?
Karate je bojové umenie, ktoré nepoužíva zbrane. Tým nechcem povedať, že odmietam športový aspekt, pretože sa domnievam, že reprezentuje časť umenia. Avšak karate je hlbšie. Ak si zoberete váš odchod po tom, čo ste len súťažili, budete zamernaý len na víťazstvo. Za takýchto podmienok karate nemá žiaden význam. Karate je určené na celý život. Ešte v 70 alebo 80 rokoch môžeme stále cvičiť. Naozajstný cieľ karate nepozostáva z bojovania s niekým, alebo vyhrávaním nad niekým. V kata je len čas a priestor na to aby ste čelili sebe samému, nie je žiadny vonkajší protivník, nič čoho by ste sa mohli držať. Karate je mierová filozofia sebapozorovania.
O: Čo pre vás znamená „Do“ ?
„Do“ je cesta ľudí. Nikdy nedovolím aby ma riadila žiadosť. Usilujem sa o to zostať v kľude a čeliť problémom ako to robil počas druhje svetovej vojny veľký majster Chojun Miyagi. Nemal čo jesť, a predsa zachoval chladnú hlavu. Toto je veľmi náročné urobiť a hovorí to o silnom duchu. Karate – to je duch, karate – to je cesta. Pre mňa sa karate podobá na mrak: nemá substanciu, ktorá by sa dala udržať. Môžete ho praktikovať celý život a stále znova a znova objavujete nové významy a nové odpovede. To je dôvodom mojej každodennej praktiky.
O : Venujete sa aj zazenu a meditácii ?
Áno. Čo sa toho týka, byť pozorný pri tom, čo robím každý deň je veľmi dôležité. Nemyslím na zajtrajšok, keď cvičím. Cvičím každý deň. Robím to najlepšie čo viem dnes a to ma robí štastným. Ak zajtra budem ešte žiť, keď sa zobudím, budem robiť to isté. Zo všetkých síl sa sústredím na to, čo je tu a teraz.
O: Čo očakávate od svojich žiakov ?
Každý z nás má svoje dôvody prečo cvičiť karate. Niektorý ho robia pre zdravie, iní pre šport, a iní pre sebaobranu. V priebehu cvičenia Goju-ryu treba odhaliť mnoho vecí. Preto si myslím, že práve počas vlastného štúdia moji žiaci nachádzajú odpovede, ktoré očakávajú. Cvičenie karate je spojenie srdca a úprimnosti. Dovoľuje telu a duchu zjednotiť sa. Toto je autentické karate.
pripravil: Tomáš Sokol
S dovolením vydavateľstva preložené z francúzskeho originálu:
„Les Maîtres du Karaté – Entretiens privés“ (2001), autor : José Fraguas
videá :
Higaonna’s Goju-ryu. History of karate. Part 3. 1/3
Higaonna’s Goju-ryu. History of karate. Part 3. 2/3
Higaonna’s Goju-ryu. History of karate. Part 3. 3/3
Morio Higaonna. Gallery of glory 1/3
Morio Higaonna. Gallery of glory 2/3
Morio Higaonna. Gallery of glory 3/3
BBC Karate Documentary Part 1
Karate Documentary Part 2
Karate Documentary Part 3

Poznáte význam pojmu Dojo?

/0 Komentáre/v /od

Dojó (Dó=cesta, Jó=miesto) znamená asi toľko ako „miesto na ktorom sa cvičí Cesta – Dó“. Cvičenie Cesty – Dó získava na obsahu a jasnosti, keď jestvuje ozajstné prepojenie medzi Dojó a žiakom Cesty – Dó. Preto v učení Cesty – Dó nie je Dojo žiadnou telocvičňou, ale svätým miestom, nazývaným aj „priestorom osvietenia“. Označenie Dojó sa vzťahuje na priestor, v ktorom sa deje cvičenie, symbolicky však predstavuje hĺbku vzťahu medzi cvičiacim a jeho umením.

Pôvodne povstal pojem Dojó z Buddhizmu a označoval miesto meditácie a nachádzania seba samého. Neskôr sa zmenil jeho význam na miesto, kde sa praktikujú bojové umenia. Vlastný zmysel však zostal nezmenený. Pre každého ozajstného cvičenca je aj dnes Dojó stánkom meditácie a koncentrácie, vážené miesto učenia, bratstva, priateľstva a vzájomného rešpektu.

Pre pravého žiaka Cesty – Dó je jeho Dojó druhým domovom. Cez správný vzťah k Dojó dochádza k vzájomnej výmene hodnôt, z ktorej sa môže zrodiť ruka v ruke – vyzrievanie jednotlivca a Duch Budó.

Egoistickí ľudia, ktorí používajú Dojó iba ako telocvičňu sa na tomto nemôžu podieľať. Dojó žije z priznania sa v ňom cvičiacich ľudí k ideálu bojového umenia. Jedine týmto spôsobom nájde cvičiaci prístup ku Ceste – Dó.

Keď do Dojo vstupuje skutočný žiak Budó, zanechá bežné problémy pred jeho dverami. Je prejavom nepozornosti vstupovať s nimi do Dojó. Dojó je miestom meditácie, koncentrácie na seba samého. Je to protiklad oproti všetkému, čo sa dennodenne bežne deje. Keď to človek takto chápe a hľadá v sebe ozajstný vnútorný postoj (vnútorné držanie), môže v ňom rásť. Avšak keď človek zabudne čistiť ducha, nie je cvičenie v Dojó ničím viac ako športom.

Pokročilí vedia, že práve v tomto vnútornom postoji sa ukrýva samotné tajomstvo bojových umení. Keď niekto ide do Dojó naložený všednými starosťami, je akékoľvek cvičenie márne. Keď si predsa len niekto myslí, že existujú dôležitelšie veci – napríklad precvičovane techniky, zastáva nesprávnu snahu. Všetky činy vychádzajú z pravého vnútorného postoja.Moderný zvyk – prinášať so sebou do Dojó každodenné aktivity mysle – je neprípustný a nesprávny. Zvádza k neustálemu zaoberaniu sa riešením svojich problémov. Keď vstupujú do Dojó ľudia s týmto postojom, výjdu von opäť unavení a nevyrovnaní. Ak niekto premýšľa nad zúčastnením sa na cvičebnej hodine, musí predtým očistiť svoju myseľ. Je nutné zabrzdiť vnútorný zhon a pripustiť – Ticho. Keď k tomuto dôjde, objaví sa pravý vnútorný postoj. Človek zabudne na všedný deň a dosiahne čistý vnútorný stav. Cez tento je myseľ v stave, umožňujúcom uvidieť novú úroveň, v ktorej sú mnohé veci inak.