Archív pre zančku: zápisky

Zápisok zo zimného semináru 2017 Žilina

Celé jarné prázdniny som myslel len na jednu vec – Zimný seminár. Konečne po dlhom polroku školy mám týždeň na to, aby som zase raz prehĺbil a utvrdil svoje znalosti budó a bojových umení. Seminár sa začal v štvrtok, už od začiatku tu začala panovať príjemná atmosféra a po privítaní sa, pustili sme sa friško do chystania spoločnej večere. Do prípravy sme sa zapojili všetci. Večer bol v duchu mondó-rozprávaním sa na rôzne témy, z ktorých najviac rozoberaná bola vajna a príhody z nej, rozprávali sme dlho do noci a spalo sa, pre nás tradične v spacákoch na karimatkách. Režim dňa pozostával z rozcvičky a dvoch tréningov, pri ktorých sme často zisťovali, ako ďaleko dokážeme po fyzickej a hlavne psychickej stránke dojsť, a že nám to dalo zabrať, našťastie bol na blízku vždy niekto o koho sa dalo oprieť (po niektorých tréningoch doslova) a prísny denný režim veľmi zvýšil pozornosť všetkých účastníkov, čo sa odrzkadľovalo pri všetkých spoločných aktivitách a menilo ich na zážitok, dokanca aj upratovanie dodžó po tréningu má so štipkou pozornosti svoje čaro. Aj napriek tvrdým tréningom som najväčšiu svalovicu mal na bruchu, z toho keď som sa smial na príhodách senseiov a mojich spolucvičiacich.(skúste sa niekedy na seminári spýtat senseia Robka ako sa dostane makovník na stenu). Uprostred týždňa sme mali voľný deň. Spoločne sme sa zhodli na tom, že výskúšame novú laser arenu v Žiline.
Je obdivuhodné, že aj napriek tomu, že sme tri dni v kuse cvičili a moc toho nenaspali, sme všetci hrali ako keby tie laserové pištole boli ozajstné, riadne sme sa zapotili. Večer sme vytiahli inštrumenty a čo to pohrali, zakončil to sensei Milan s vetou: „Takhle sem jednou slyšel řvát jedno zvíře, a pak natáhlo brka.“ Nedá mi ešte nespomenúť rannú prípravu raňajok, nepoznám nič iné, čo by ma vedelo zdeptať tak ako budík po 4 hodinách spánku, ako keby sa mi vysmieval: „Miško, vstávaj treba robiť raňajočky!“ Našťastie som mal vždy po ruke nejakých šikovných pomocníkov a nakoniec sme vyčarovali, za použita všetkých naších síl raňajky a opovážim sa tvrdiť, že celkom dobré, ale vždy je čo zlepšovať. Myslím si, že všetci sme si z tohoto seminára niečo odniesli a odhalili sme niektoré z našich mnohých nedostatkov. Opäť sme utužili naše vzájomné vzťahy, prehĺbili náš vzťah k bojovým umeniam a sebe samím a pocítili dôležitosť silnej skupiny cvičiacich ľudí. Ďakujem veľmi pekne naším trpezlivým senseiom a samozrejme aj všetkým učastníkom za krásny týždeň plný radosti a zábavy a veľmi sa teším na repete. A pokiaľ váhate, či nejaký takýto seminár navštíviť alebo nie, určite príďte.
Michal Komora 2. Kyu

 

Ukáž! To bolo hlavné motto zimného seminára, ktorý sa uskutočnil v dňoch 23.2. – 27.2. 2017 v Žiline. Človek by si myslel, že ako zelený pás, ktorý plánuje spáskovať na modrý, nemôžem byť už ničím prekvapený. Lenže takéto semináre sú o niečom inom ako víkendovky alebo tréningy pri ktorých, aj keby sme chceli, nemôžeme ísť. Človek si spraví vzťah k večerným mondó, pretože KONEČNE, debatuje sa o niečom, čo vám dáva zmysel a zaujíma vás to. Nie ako v škole, kde z veľkej časti počúvam o hrách, drogách a počítačových sieťach. A to ste nepočuli to ticho…Čo je to vlastne to ukáž? Čo by to asi tak mohlo byť…Nemôžeš prísť na seminár?Ukáž!Chceš spáskovať?Ukáž!Si na tréningu, dostávaš nakladačku, chce sa ti plakať ale aj zvracať zároveň? Ukáž svoju vnútornú silu! Teraz buď macher. Týmto zápiskom by som chcel poďakovať naším dvom úžasným senseiom za ich trpezlivosť s nami. Chcem poďakovať všetkým ostatným za úžasný seminár a gratulujem tým, čo spáskovali. Vidíme sa najneskôr v lete!.

Dominik Ďurana, 2.Kyu

 

V strede jarných prázdnin sa začal zimný karate seminár. Do Žiliny som sa dostal vďaka Paľkovi Kokindovi, ktorý ma odviezol spolu s Robkom a Dávidom. Na seminár som prišiel plný energie a nadšenia. Veľmi som sa naň tešil. Ako to býva zvykom ako prvé jedlo sme vo štvrtok večer navarili boršč. Na druhý deň keď sme vstali sme šli uvariť kašu a čatný. Keď sme dovarili čakala nás rozcvička cez ktorú sme cvičili Kata. Na každej rozcvičke sme cvičili inú Kata.

Neskôr počas dňa sme mali 2 tréningy. Každý tréning bol niečím výnimočný.
V sobotu sme šli po obede do Laser Arény. Bol som tam prvýkrát a veľmi sa mi to páčilo.
Posledný deň sme mali voľné kumite. Na konci seminára som spáskoval na 7.kyu a preto bol pre mňa  ten to seminár obzvlášť výnimočný.

Alexander Duchoň, Bratislava

 

Zápisok so semináru: Liptovská Mara 2016

V pondelok ráno som sa pobalil a o 11:01 som nasadol na preplnený rýchlik a keby nebolo pani ktorá šla do Košíc a mala miestenku na druhom konci vlaku asi by som zostal stat v uličke. Boli sme dohodnutí, že sa stretneme vo vlaku, ale stretol som len jednu známu tvár.

Cesta prešla rýchlo a keď sme vystúpili z vlaku tak sme očakávali že stretneme aj ostatných no objavil sa iba jeden ďalší. Potom sme sadli do autobusu a vystúpili sme v Liptovskom Trnovci. Človek by povedal že nájsť niečo v dedine s 557 obyvateľmi bude hračka ale po chvíľke zmäteného čumenia na tabuľu s inzerátmi ubytovania sme sa rozhodli zavolať senseiovi Robkovi a spýtať sa ho, ako nájdeme Chaty Mara. On už bol na ceste a tak nám povedal že nech nájdeme nejakú fajnú reštiku a počkáme ho.

Kedže sme boli dohodnutí,že všetci pôjdeme rovnakým vlakom, bol sensei trochu naštvaný že niektorí neprišli, ale nie natoľko , že by ho posedenie v kruhu priateľov nevyliečilo. Keď sme po ďalších niekoľkých nápojoch a jedlách dorazili na miesto určenia, tak tam už všetci čakali. Sensei Milan nám vysvetlil, že si máme všetko zamykať, lebo sa po okolí potuluje raubir, ktorý ukradne všetko čo nie je pribité, že pani domáca je fanúšička recyklácie a že kľúče je neradno stratiť. Zhodili sme veci dnu v chatkách a hybaj variť boršč.

Keď sme sa ráno zobudili,rýchlo sme bežali pomáhať s varením do kuchyne. Umyli sme pár hrncov a boli sme svedkami toho, ako sa robí čili con čatný. Navarili sme parádnu polievku a druhé a išli sme cvičiť. Po tréningu techník však nasledoval kondičný tréning, ktorý nás zničil tak, že sme nevládali ani sedieť. Ďalší deň už začal rozcvičkou, ktorá však bola bez sensensejov, ktorí išli na štátnice. A tak sme im celé raňajky držali palce.

Štátnice spravili úžasne a po poobednom tréningu sme mali ďalšiu kondičku na posilnenie tela a proti svalovici – lebo klin sa klinom vybíja.

Ďalší deň sme sa po rozcvičke vydali na rozburácanú vodu a v teréne sme videli aj prvého olympijského víťaza v novodobej histórii Slovenskej republiky – Michala Martikána. Poobede niektorí doháňali spánkový deficit z hrania na hudobných nástrojoch a spevu do neskorých nočných hodín. Ja som pomáhal kuchárom pod dohľadom senseia Milana robiť halušky bez haluškára a po ľahučkých 5 hodinách boli hotové tie najlepšie halušky aké som kedy jedol.

Ďalší deň sme opäť s novou energiu trénovali, varili, jedli a keď sme toto všetko urobili, tak sme sa vydali na motokárovské dobrodružstvo.

Piatok pokračoval opäť v tréningovom duchu a noc opäť v duchu muziky. V sobotu bola špeciálna rozcvička pri brehu Liptovskej Mary. Načerpali sme pri nej veľa energie, ktorú niektorí z nás potreboval v nasledujúcom páskovaní. Poobedný tréning bol veľmi zaujímavý. Naučil som sa žuvačkové knee on stomach a aj to, ako sa hneď neunaviť v súboji na zemi.

Po tréningu sme zistili že všetci, čo skúšali skúšky,tak ich pokusy vyšli a všetci sme boli šťastní. Chcem ešte pogratulovať všetkým čo spáskovali.

Nedeľa pokračovala v duchu upratovania a v duchu dojedania nedojedeného.

Potom sme išli domkov.

slovník

raubír, -a muž. r. (nem.) hovor. pejor. zlodej, lupič: Practe sa mi zo dvora, vy raubíri. (heč.)

Matúš Komora

Každý seminár je jedinečný. Tento rovnako nebol výnimkou. Niekto by si povedal, že už na jednom seminári v roku bol, avšak za 12 rokov, čo cvičím sa mi nestalo, že by boli dva takmer totožné. Vždy si odnesieme inú lekciu, každý tú svoju. V prípade letného semináru na Mare to začalo už pri príchode. Stalo sa, že sme sa neskoordinovali na 100% a prišli v odlišných časoch. Akoby seminár začínal už dni predtým, než nastane ten deň v kalendári. Budó môže pekne fungovať už počas organizácie a prípravy semináru, kde úprimný záujem a komunikácia s priateľmi, s ktorými tam ideme dá jasné odpovede. Niekedy je dobré byť predvídavý a počúvať svoju intuíciu, keď vnútri cítim, že si nie som úplne istý.

Každopádne sme prišli všetci v poriadku. Liptovská Mara nás očarila svojou rozľahlosťou a krásou okolia. Po tradičnom prvom dni voľna sa začala séria tréningov, kde sme objavovali nové aspekty práce s telom v kihon či kumite, korigovali svoje naučené stereotypy a učili sa pochopiť karate viac do hĺbky. Počiatočná vláčnosť v nástupoch sa pri desiatkach angličákov rýchlo vybrúsila. Tiež by to nebol seminár, keby sme si nedali do tela pri nekončiacich sa dĺžkach behov, fúrikov, žabákov či klikov. Našou spásou po takomto vypätí bola vždy matka príroda – teda Mara. Počas tréningov všetci intenzívne pracovali na svojich technických stupňoch, mňa nevynímajúc. Ústrednou témou bola kata Seyunchin, ktorá mi bola poodhalovaná do väčších hĺbok pod vedením našich senseiov. Ani som netušil, že sa dá v kata nájsť toho tak veľa. Jedna kata = jeden bojový systém. Bojové systémy sme si mohli preveriť aj k záveru semináru ako prebiehalo páskovanie, jedna skupinka so senseiom Milanom a druhá so senseiom Robkom. Ani nebudem počítať koľko zápasov s nami senseii mali, keď všetky dopadli rovnako pre nás… Napokon sa páskovaným aj podarilo spáskovať o level vyššie a všetkým im ešte raz gratulujem.

Ďalšie dni voľna sme si užili úplne naplno. Počas jedného sme šli odvážne bojovať s perejami na vodný kanál (kde zrovna trénoval náš najväčší šampión M. Martikán) na rafte. Skupinky po 4 sa museli dobre zladiť ako pri cvičení kata a ťahať spolu za „jedno pádlo“. Niektorí „štastlivci“ sa mohli vo vode aj vykúpať, niektoré skupinky po 3 kolách z člnka počas jazdy nevystúpili J Druhý voľný deň bol v znamení rýchlosti. Kristína nám vybavila motokáry v Mikuláši, kde sme zbystrovali naše zmysli a cit pre precíznosť v zákrutách. Ak sa nemýlim, najlepší okruh dal náš sensei Robko, čo nás neprekvapilo 🙂

Medzi tréningom si viacerí z nás zlepšovali svoje kuchárske umenie pod vedením senseia Milana, ktorý má už bohaté skúsenosti z desiatok seminárov. Na tomto seminári som si všimol, že bol aj väčší záujem o mondó či dokusany. Týždeň je dostatok času na to prebrať do hĺbky viacero tém, bez toho aby sa človek ponáhľal po tréningu domov. Témy boli rôznorodé, z každej som si vedel niečo odniesť. Mnohokrát vznikla úžasná atmosféra medzi ľudmi, ktorá vypĺňala priestor semináru, či už počas hrania hudby po večeroch alebo hier a niesla sa v hesle „staraj sa o ducha priateľstva“.

Tomáš Sokol

Koncom prázdnin sa konal letný seminár. Tento rok na Liptove. Trval týždeň a odniesla som si z neho množstvo zážitkov. Vyšlo nádherné počasie. Prostredie okolo chatiek bolo naozaj krásne. Každodenne sme mali rannú rozcvičku a dva tréningy. Naučila som sa množstvo nových techník a preverila som svoju kondičku. Najviac sa mi páčil posledný tréning, ktorý bol v sobotu večer. Súboj vo dvojiciach. Večer sme hrávali zábavné hry, spievali si, alebo sa rozprávali. Naučila som sa aj variť guláš. Okrem tréningov sme boli aj raftovať. Na raftoch som bola prvýkrát, takže to bolo pre mňa niečo celkom nové. Veľmi ma to bavilo. Bol to skvelý žážitok plný adrenalínu. Raz sme šli aj na motokáry. Nikdy predtým som na motokáre nejazdila. Taktiež to bolo pre mňa nové. Bola to fakt zábava. Milujem rýchlosť. Na tomto seminári som zažila veľa nových vecí a som veľmi rada, že som tam šla. Bolo tam plno skvelých ľudí, medzi ktorými som sa cítila dobre. Už teraz sa teším na ďalší seminár a nové zážitky.

Alžbeta Škvrndová

 

Musím povedať, že to skoré ranné vstávanie a tvrdé cvičenia stáli za to. Nič sa nevyrovná tomu, ked ste neskutočne unavený, ale viete, že ste ten tréning zvládli. Každodenné prebúdzanie sa do chi-kungovej rozcvičky nás výborne naštartovalo do vždy slnečného dňa. Nádherné prostredie Liptovskej mary na nás zapôsobilo už po príchode. Nečudo že sa našou obľúbenou aktivitou medzi tréningami stalo skákanie z móla do vody. Takéto letné osvieženie vždy prišlo vhod. Počas seminára sme skúsili aj iné aktivity, ako jazdu na motokárach alebo splav na raftoch. Jednoducho každý si prišiel na svoje, dokonca aj tí, ktorí radi varia. Strava bola vegetariánska. Niekto si na nej skvele pochutnával, niekto sa s ňou musel zo začiatku trošku popasovať. No v konečnom dôsledku bol každý najedený, plný energie a pripravený ísť ďalej. Večery sme si spríjemňovali hudbou, rôznymi hrami a vtipmi. Veľa nových vecí sme sa dozvedeli z rozprávania senseiov, ktorí vždy upútali našu pozornosť a vyzývali nás k diskusii. Tento seminár sme držali všetci spolu a podporovali sme sa. Získal som veľa skúseností. Teším sa na další.

 

Andrej Chládecký a Ema Harantová

 

Seminár vynikajúci.Od ostatných sa líšil minimálne tým, že obidvaja naši senseji si v stredu odskočili do Banskej Bystrice „zoštátnicovať“.Všetci sme sa úporne za nich modlili, pretože ako povedal sensei Robo, je v božích rukách.Tým pádom bola v božích rukách aj náročnosť naších tréningov.Našťastie obidvaja úspešne zvládli štátnice a patrí im náš obdiv a veľké gratulácie.Tak isto patrí gratulácia všetkým novospáskovaným a dúfam že sa budeme takto stretávať pravidelne.Mimo cvičenia sme mali ešte plno iných aktivít.Napríklad raftovanie na divokej vode v Liptovskom Mikuláši, v ktorej keď nás kormidelník prekotil do vody, bolo to ako scéna z akčného filmu.Ďalej sme si boli zajazdiť na motokárach, prekonali rekordy a ponáhaňali sa.Všetci ďakujeme Kike za menšiu zľavičku.Ešte sme si čas skracovali spoločenskými hrami, medzitréningovými freestyle repíkmi, sensei nám raz pustil nahrávku , v ktorej sa hovorilo o splnení svojich snov a úspechu.Večer sme sa zabavili ako vždy skvelou muzikou a vtipmi.Čo ešte dodať, asi to že sa nám podarilo nepripáliť ani jednu kašu, ale zachránil to Maťo, keď mu trošku ušla ruka, keď sypal chili do čatní.

 

Dominik Ďurana

Letný seminár Nemecko 2015

Tento rok sa nás do Nemecka vybral hojný počet az 32 študentov budó. Vďaka dlhoročným priateľským vzťahom s učiteľmi a priateľmi v Budokane sme s a hneď sa cítili ako doma. Pre niektorých z nás to bola už x-tá návšteva, ale niektorí zažívali svoju bensheimovú premiéru. Po prvom dni voľna, kde sme zrelaxovali vo vodnom svete nastúpili tréningy. Pozornosť a vnímanie nebolo ešte dostatočne naladené preto sme sa spoločne ako skupina dostávali jednu lekciu za druhou aj v podobe nekonečných klikov a posilovačiek, z ktorých nejeden mal problém na druhý deň zdvihnúť lyžicu. Aby sme si utvrdili ako dôležité je vnímanie prítomnosti, senseii nám pustili „výukový film“ Pokojný bojovník. Utorňajší večer sa niesol v znamení hudby, kde sa podarilo zladiť klasické i basové gitary s bubnami a vytvoriť veľmi príjemnú atmosféru. Na deň voľna sa všetci zrejme tak tešili, že až sa zabudli zobrať misky na uvarený guláš. S prázdnymi žalúdkami sme sa teda odobrali do neďalekého aquaparku. Pri niektorých tobogánoch bol jeden aj rád za prázdny žalúdok J Najväčšiu obľubu mal tobogán s voľným pádom, ktorý musel takmer každý absolvovať, v rámci tréningu samozrejme. Večer sme spojili sily s našimi nemeckými priateľmi a odohrali priateľské zápasy vo futbale až do zotmenia. Počas týždňa sa nám dostali aj vynikajúce prednášky počnúc témou tradičnej čínskej medicíny po ruskú zahraničnú politiku. Témy neboli samoúčelné a pozorné ucho dokázalo nájsť väčšiu hĺbku skrytú za hocijakou nastolenou témou. Samozrejme nechýbali ani tradičné vtipy a veselé príhody. Jeden z večerov nás svojim hudobným umením poctil aj sensei Matias a mohli sme tak spoločne ako jedna „európska“ budó skupina vnímať zvuky tohto sveta. Tréningy karate či ju jutsu sa zameriavali najmä na pochopenie detailov a hĺbky techník či kata, ktoré nám senseii s veľkou trpezlivosťou odovzdávali. Na záver pobytu sme sa pripojili aj k „nemeckým“ tréningom pod vedením senseia Petra Schombsa, ktoré nám všetkým dali zabrať. Za ďalší skvelý ročník letného semináru patrí veľká vďaka našim senseiom Robkovi a Milanovi, ktorí nám pripravili možnosť zažiť učenie budó aj v Nemecku a s nekonečnou trpezlivosťou, nadhľadom a humorom nám vlastnými príkladmi ukazujú čo znamená cesta dó.

Pozrite si aj video zápisok:

Tomáš Sokol, 1. Dan , IRKK

 

Foto Galéria: Májový seminár pod Martinskými Hoľami

Zápisok zo zimných skúšok 2015

12.12 2015, to jest dátum, kedy sa konalo páskovanie stupňov kyu v Žiline. Ja(a nielen ja), ako držiteľ oranžového pásu by som mal dbať nielen na to, že si budem kontrolovať svoju techniku, ale aj istotu, kľud a rovnováhu, s ktorými cvičím jednotlivé formy. Čiže aj keby som bol spokojný so svojou technikou, neznamená to, že s ňou bude spokojný aj sensei (to neznamená, že som s ňou spokojný!). Nakoniec mi páskovanie zabralo 7 hodín aj s jiu jitsu skúškami. Nemôžem povedať, že by to bol boj so sebou samým, alebo som sa musel prekonávať, vždy si rád zacvičím. Občas ale bolo treba ísť na chvíľu vedľa do malého dojo, kde sme si sadli, niečo zjedli a napili sa. Prekonávať som sa musel až večer a v noci doma, počas tuhých kŕčových chvíľ v mojích nohách. Celkovo skúšky dopadli dobre, teda aspoň podľa pomeru spáskovaných a nespáskovaných, ktorý bol 15:0. Myslím si, že každý, kto prišiel, spravil obrovský krok vopred a získal nový zážitok a opäť raz si môžeme zopakovať tú najpríjemnejšiu činnosť, keď si kúpime nový pás, alebo keď si nažehlíme/našijeme novú farbu k tomu, čo máme.
Dominik Ďurana
4.Kyu

Na začiatku som si nebol istý, či som tu bol správne, koniec koncov bolo to pre mňa narýchlo, no keďže sme boli v kruhu ľudí, s ktorými sme cvičili, ľahko som nadobudol potrebnú sebadôveru na to, čo sa malo v nasledujúcich hodinách odohrať. Bolo nás mnoho, o partnerov do dvojíc núdza nebola a tak sme mohli začať. Ešte počas tréningu malo pár z nás neisté pocity, obavy a nervozitu, ale časom opadla aj tá a dočkali sme sa záveru. Keď sme sa po hodinách tréningu a pochybností o vlastnom výkone konečne zložili a vypočuli si „rozsudok“, myslím, že nikto nebol nespokojný, aj keď niektorý znás sme boli prekvapení. Osobne si myslím, že atmosféra celého páskovania bola rozhodne jedinečná, a dúfam, že sa budú páskovania v budúcnosti na ňu podobať.
Josef Hamza
7.Kyu

Pre mňa osobne to bolo prvé páskovanie, takže som nevedela čo mám od toho očakávať. Podľa toho čo mi hovorili som čakala, že to bude náročnejšie. Skoro obyčajný tréning . My ako najnižšie pásy (úplne biele ) sme cvičili kratšie ako ostatní čo cvičili 5-6 hodín. Pomedzi tréning bolo pár prestávok počas ktorých vládla uvoľnená a priateľská atmosféra počas ktorej bolo veselo. Po praktickej časti nastúpila teória čo bola v mojom prípade asi najstresujúcejšia časť, ktorá ubehla celkom v pohode. Spáskovali všetci, takže to bolo velmi úspešné páskovanie a k tomu sa pridalo pár pekných spomienok, takže dobre strávený víkend.
Mária Ema Hamzová
9.Kyu