Gōjū ryū 剛 柔流 (okinawské): okinawský systém Karate pochádzajúci z Naha te (Shōrei ryū)
založil hoMIYAGI CHŌJUN. Pôvodne sa delilo Naha te na dva smery: ASON a WAICHINZAN/RYŪ RYŪKO. Asonova línia zanikla s jej posledným majstrom TOMIGUSUKU. Línia Waichinzan/Ryū Ryūko sa preniesla cez majstra HIGASHIONNA KANRYŌ a majstra MIYAGI do dnešného Gōjū ryūa Toon ryū. Gōjū ryū možno rozdeliť do troch veľkých smerov: Okinawa Gōjū ryū(MIYAGI CHŌJUN), Nippon Gōjū ryū(YAMAGUCHI GŌGEN) a US Gōjū ryū(URBAN PETER). Tieto smery sa vzájomne líšia a takisto tiež obsahujú rôzne štýly. My sa tu najskôr zaoberáme iba dnes aktuálnym systémom Okinawa Gōjū ryū, ktorý založil MIYAGI CHŌJUN

HIGASHIONNOVE NAHA TE
Základný kameň systému položil HIGASHIONNA KANRYŌ, ktorý v Číne študoval viaceré štýly Quanfa (kung-fu). Po návrate na Okinawu, učil systém, ktorý možno považovať za syntézu viacerých čínskych štýlov. Energetické aspekty dnešného Gōjū štýlu boli prítomné už za Higashionnových čias. Keď sa Higashionna vrátil v roku 1887 z Číny, začal rozširovať svoje učenie v Naha (Tondo Naha shi). Jeho štýl cvičenia vykazoval silné charakteristiky južných čínskych škôl. Obsahoval rovnaký technický koncept a ten istý aspekt práce s „vnútornou Energiou“ (Qi), ako napr.Taijiquan. Higaonna svoj štýl pomenoval jednoducho Naha te, ako to pred ním urobil aj ASON a WAICHINZAN. Majster Higashionna mal päť dôležitých žiakov: MIYAGI, KYŌDA, GUSUKUMA, SHIROMA a MOTODA. KYŌDA JUHATSU bol Uchi deshi štýlu, zatiaľ čo Miyagi Chōjun bol Soto deshi. Kyōda zostal verný starej línii Naha te a na tomto základe založil svoje Toon ryū, kým Miyagi podstúpil početné štúdiá a priniesol do štýlu nové aspekty (predovšetkým dýchanie Ibuki).

MIYAGIHO ŠTÚDIÁ
Staré Naha te získalo novú krv vďaka majstrovi MIYAGI CHŌJUN (1888-1953). Počas svojej mladosti cestoval do Číny a študoval tam praktiky Zen a kung-fu štýl Baihequan. Po svojom návrate na Okinawu v r. (1920), vytvoril nový systém. Vypracoval obe formy Gekisai kata, ktoré sú omnoho jednoduchšie a kratšie ako klasické formy – ktoré sa odvtedy používali pre začiatočníkov ako úvod do štýlu. Je tu možné vidieť Itosuov vplyv (Miyagi poprosil majstra ITOSU o výuku v štýle Shōrin ryū. On mu však povedal, že už ho nie je čo učiť, že už dosiahol majstrovstvo), ktorý predtým v Shōrin ryū vytvoril Pinan kata. Súčasne Majster Miyagi vypracoval dnešnú formu Tenshō, jeho vlastné majstrovské dielo. Tenshō je prepracovanou formou čínskeho Dao Rokkishu zo štýlu Shaolinquan. V nasledujúcich rokoch obcestoval Miyagi krajiny pacifiku, aby svoj štýl rozšíril. V r. 1929, sedem rokov po majstrovi FUNAKOSHIM, urobil v Japonsku veľkú ukážku svojho umenia. V tomto čase už na Okinawe vychoval celý rad významných žiakov (YAGI, HIGA, MIYAZATO a.i.). Do r. 1935 zostal v Japonsku, kde vymenoval dnes známeho japonského majstra YAMAGUCHI GŌGEN (prezývaného – Neko – mačka) za svojho pokračovateľa v Japonsku.

ZALOŽENIE GŌJŪ RYŪ
Názov Gōjū ryū bol po prvý krát použitý v r. 1929 (MIYAGI). Keď sa v tom istom roku konali v Japonsku celonárodné ukážky bojových umení, poslal majster svojho žiaka SHINZATO JIN’AN, aby ho zastupoval. Všetci prítomní boli zástupcami známych japonských škôl bojových umení. Keď sa jeden novinár spýtal majstra Shinzato, aký štýl zastupuje, nevedel mu ihneď odpovedať. Na Okinawe nebolo bežné, aby malo umenie každého majstra svoj vlastný názov. Všetko bolo zhrnuté pod označeniami Shōrin ryū (Shuri te a Tomari te) a Shōrei ryū (Naha te). Shinzato rýchlo premýšľal a povedal, že ich štýl sa nazýva Hankō ryū (Hankō znamená „polo-ťažký“). Na Okinawe porozprával Majstrovi Miyagi o tejto príhode, a on, ktorý bol súčastne aj majstrom poézie a básnického umenia, na to citoval jednu vetu z Bubishi: „Všetko vo vesmíre dýcha tvrdo a mäkko“. Z tohto citátu povstal názov Gōjū ryū (Gō/Jū znamená tvrdosť/mäkkosť). 1935 sa majster Miyagi definitívne vrátil na Okinawu a tam učil až do konca svojho života. V roku 1952 bolo založené združenie okinawského Gōjū ryū. Rok na to, 8. Októbra 1953, majster zomrel. Tak na Okinawe ako aj v Japonsku zanechal mnoho významných žiakov. Okamžite po majstrovej smrti sa však začal rozpad Gōjū ryū. Bol to začiatok večných sporov medzi školami, ktorý pokračuje dodnes.

MIYAGIHO GŌJŪ KONCEPT
Až v roku 1940 skompletizoval majster Miyagi systém svojho učenia a ukončil tým vývoj Gōjū ryū ako kompletného samostatného štýlu. Do systému ešte zaviedol obidve, v roku 1914 vytvorené Kata Gekkisai dai ichi a Gekkisai dai ni, ktoré charakterizujú „tvrdo/mäkkú“ školu. Ako extrémy tvrdo/mäkkého smeru označil vo svojom štýle Tenshō (mäkkosť) a Sanchin (tvrdosť). V týchto rokoch sa Miyagi striedavo nachádzal v Japonsku a na Okinawe. V tých časoch bol považovaný za jedného z najschopejších majstrov karate. Vyučoval tak v Japonsku ako aj na Okinawe, vďaka čomu vznikli obe najdôležitejšie školy Gōjū ryū. V r. 1941 vypukla druhá svetová vojna, v ktorej Miyagi stratil svojho tretieho syna ako aj svojho najstaršieho žiaka Shinzato Jinan. Od tej doby už nevyučoval a stiahol sa z verejného pôsobenia. Po porážke Japonska v druhej svetovej vojne sa presídlil do mesta Ishikawa. Po dlhý čas zostal neznámy, pretože sa prodpokladalo, že je v Japonsku. Kvôli svojej pokornej povahe získal povesť precitlivelého muža z mesta a najímali ho len pre nízke práce. Keď ho konečne spoznali, začali sa zo všetkých kútov krajiny zbiehať majstri bojových umení aby ho poprosili o učenie v Karate. V r. 1946 súhlasil s tým, že bude opäť učiť. Stal sa riaditeľom „Okinawskej civilnej asociácie telesného vzdelávania (Okinawa Civil Association of Physical Education)“ a vyučoval na okinawských policajných školách. V tom istom roku založil Dōjō v blízkosti svojho domu v Tsuboya chō, kde dodnes žije jeho štvrtý syn. Vďaka Miyagiho výuke v Japonsku a na Okinawe vznikli dve hlavné línie Gōjū ryū, ktoré sa po jeho smrti ďalej samostatne vyvíjali: Okinawa Gōjū ryū a Nippon Gōjū ryū. Okinawa Gōjū ryū (dnes zastúpené majstrami YAGI, MIYAZATO a HIGA) sa pevne drží smeru, ktorý dal pre cvičenie majster Miyagi. Súťažné zápasenie je z tohto systému vylúčené a tak sa nachádza v jasnom protiklade k tendenciám, ktoré boli vyvíjané v Japonsku. Hlavnými bodmi tradičného Gōjū ryū, tak ako ich učil majster Miyagi, sú nasledovné:
• Te chikate mani. Táto cvičebná metóda sa vzťahuje k perfecii Kata. V nej rozlišuje Miyagi medzi cvičením klasických Kata (Koryū) a úvodnými cvičeniami (Kihon) ku Kata, kvôli ktorým vytvoril Fukyu Kata, ktoré majú dnes mnohé varianty aj v iných štýloch. Zodpovedajú Taikyoku Kata v systéme Shōtōkan.
• Bunkai. Tak Koryū ako aj Kihon mali svoje vlastné formy Kumite. Tým bolo myslené použitie klasických Kata, ako aj cvičenie jednotlivých kombinácií a techník vo forme Yakusoku kumite.
• Te tochimani. Toto predstavovalo pokročilú formu Yakusoku kumite s reálnymi technikami (Kiso kumite), ktoré boli používané v skutočnom boji.
• Ikukumi. Cvičenie skutočného boja. Ten, ktorý má vyšší pás sa smel len brániť, bez vykonávania protiútokov, zatiaľ čo jeho partner sa ho snažil skutočne a z celej sily zasiahnuť.

Podľa NAKAIMA KENKO (Ryūei ryū), ktorý dobre poznal majstra Miyagiho, nebol žiaden z jeho žiakov schopný dosiahnuť takú úroveň dokonalosti Kata, akej bol schopný majster Miyagi. Vždy znova používal v technikách svoje silné boky. Nakaima sa tiež domnieva, že Miyagi vniesol do štýlu formu tvrdého dýchania (Ibuki) a dynamického napätia, ktoré sa v pôvodných čínskych líniách nenachádzajú. Majstrom Miyagim pevne daných dvanásť Kata Gōjū ryū sa často delí do troch skupín: 1. Kihon kata (Základná škola Kata), v ktorej sa vo všetkých štýloch za najdôležitejšiu považuje Sanchin; 2.Kaishu kata (Kata s otvorenými rukami); Haishu kata (Kata so zatvorenými rukami). Tensho sa v niektorých štýloch cvičí so zatvorenými, v iných zasa s otvorenými rukami. Podľa niektorých majstrov sa pojmy Kaishu a Haishu vykladajú aj ako otvárajúce Kata, v zmysle úvodu, a zatvárajúce Kata, v zmysle záverečnej vyššej formy. V tomto zmysle sú všetky kata najskôr Kaishu a majú byť vypracované až na úroveň Haishu (Podľa teórie ŌTSUKA TADAHIKO v jeho publikácii z r. 1977).

KLASICKÉ GŌJŪ KATA

GEKISAI 1 – základná škola blokov a útokov na dlhú vzdialenosť
GEKISAI 2 – škola blokov a útokov na krátku vzdialenosť
SANCHIN – správna forma úderu päsťou, pohybu dopredu, postoj, hlboké dýchanie, napätie svalstva
TENSHO – použitie otvorených rúk, krátke dýchanie a uvoľnenie svalstva
SAIFA – blokovacie a kontratechniky s jednou rukou
SANSERU – blokovacie a kontratechniky s oboma rukami
SEISAN – silová Kata (Gō Kata), použitie Atemi Techník
SUPARINPEI, SEIENCHIN, SHISOCHIN, SEIPAI, a KURURUNFA – vláčne, jemné Kata (Jū Kata). Obsahujú päť techník boja s prázdnymi rukami (Taijutsu giji). Medzi týchto päť techník patrí: atemi techniky, páky na kĺby, hody, držania a znehybnenia

GŌJŪ RYŪ NA OKINAWE
Okinawské Gōjū ryū prinieslo po Miyagiho odchode mnoho významných majstrov. Nájdeme tu vnútorné línie (Uchi deshi) štýlu, ktoré sú sprostredkované cez YAGI MEITOKU. Ďalším zo žiakov bol HIGA SEIKO. Mnohé mená, ktoré dnes poznáme sú mená žiakov Senseia Higu. Učil tiež TOGUCHI SEIKICHI, ktorý vedie Shōreikan Dōjō v Tōkyō, a TAMANO TOSHIO. Aj majster IZUMIGAWA KANKI z Japonska bol žiakom Higa Seiko. Veľký majster okinawského Kobudō, MATAYOSHI SHINPŌ, študoval Karate hlavne pod Seiko Higom. To isté platí pre HIGAONNA MORIO, dnešného technického riaditeľa okinawského združenia Gōjū. Majster Higaonna bol však aj žiakom majstra MIYAGI AN´ICHI.
Jeden z ďalších silných vplyvov na okinawské Gōjū ryū mal majster MIYAZATO EI’ICHI, ďalší z Miyagiho žiakov. Majster Miyazato je na Okinawe veľmi známy a učí v Yundōkan Dōjō, jednom z najväčších okinawských Dōjō.

Literatúra: CHŌJUN MIYAGI – An Outline of Karate-do, International Ryukyu Karate Research Society, Prekald originálov z r. 1934 od P. Mc Carthy
MORIO HIGAONNA – Okinawa Goju Ryu (3. zväzky), Minato Research/Japan Publications1985
SEIKICHI TOGUCHI – Okinawan Goju Ryu, Ohara 1976, MORIO HIGAONNA – The History of Karate, Dragon Books 1995
WERNER LIND – Okinawa Karate, Sportverlag Berlin 1997
MARK BISHOP – Okinawan Karate, A&C Black 1991

Zdroj: Budostudienkreis (BSK), Lexikon der Kampfkunste.
Copyright k slovenskému prekladu: Dokan, o.z.