Zápisok z Taikai Liptovská Mara 2018 Tak je to tu zas, zas je tu príležitosť prežiť týždeň v skupine skvelých ľudí, ktorí majú záujem sa posúvať v bojových umeniach takisto ako v umení byť vnímavý a pozorný a čo je ešte dôležitejšie: Majú záujem pomôcť v tom aj svojim bratom v kimone prípadne v rashguarde (tričko, v ktorom sa cvičí jiu jitsu). Čím bol […]
Seminár,ktorý som absolvoval, bol zameraný najmä na rozvoj psycho-energetickej zložky človeka. Priniesol do môjho života nové možnosti,vedomosti i zručnosti. Zmenil moje myslenie, môj postoj k sebe samemu, k druhým i k svetu. Mal som možnosť vypočuť si rady, ako môžem dosiahnuť harmóniu svojho tela a duše, ako správne reagovať v kritických situáciach a ako žiť život tak, aby človek mohol robiť to ,čo chce a nie to, čo musí. Po prvýkrát som pocítil, keď učiteľovi naozaj záleží na živote svojich žiakov a je otvorený riešiť ich problémy. Ja osobne som na základe situácie, ktorá sa odohrala na seminári, začal skúmať a riešiť, ako s chladnou hlavou zvládnuť nápor stresu. Taktiež som nadobudol iný, lepší pohľad na svet. Doteraz som neoľutoval ani len minútu stráveného času v dojo, pretože tí ľudia,ich názory a vedomosti, to všetko ma posúva ďalej na mojej ceste poznávania mojej duše.
Daniel Michalovič, 9.kyu IRKK
Je to naozaj ako kruh. Neustále vracajúc sa na začiatok so snahou urobiť niečo lepšie, kde medzičasom nadobúdame nové informácie, prežitky, meniac svoje hodnoty a priority. A pochodňou na tejto našej skromnej ceste sú nám vzájomné vzťahy, ktoré nás opäť nanovo obohacujú. Preto azda každý seminár ako bol aj tento, sa nakoniec na malú chvíľu zmení na domov ľudí, ktorí urobili krôčik k tomu, aby sa na svojej ceste posunuli, hoci niekedy za tým vidia skôr snahu poskočiť o technický stupienok vyššie. Nieto vecí, ktoré by sa ma nedotkli vo vnútri a opäť mi nepripomenuli ako veľa ešte na sebe musím pracovať. Písať takýto zápisok zo seminárov bola pre mňa vždy nová výzva- výzva ešte viac doslovne vypichnúť, čo nám dal a čomu nás naučil. Posadím sa a čím začnem? Uvažujem či opíšem koľko jedla som pojedol… Nie, nie… Možno to ako sme cvičili… Nie, ani to nie je ono. Množstvo makovníkov a alfa bio nátierok, ktoré sa na kilogramy za tie roky spotrebovali? Večerné filmy či hry? Hmm, to tiež nie… Je to plané, prázdne, jalové, veď existujú omnoho podstatnejšie veci. Tak čo im teda odovzdať také, aby sa nadchli? A vtedy som si uvedomil, že to hlavné neviem popísať slovami. Sú to zážitky, pocity, emócie, ktoré sa dostávajú na seminároch von a stále viac pripomínajú, že sme ľudia, ktorí sa snažia urobiť to najlepšie čo vedia. A ako tam tak sedím vidím starú známu partiu, ktorá hoci je stará, vyškolí ma nanovo ako malého chlapca. To preto, lebo postupom času dostávame sa vzájomne do konfrontácii, na ktoré je nutné si dať spätnú väzbu, veď to vždy bude o ľuďoch. A je to tak náročné, pozrieť sa na veci očami tých druhých a je to tak náročné, trpezlivo a pokorne počúvať a nemontovať do toho to svoje. A tak aj tento seminár bol opäť príležitosťou pripomenúť si prirodzenosť každého z nás, vypočuť si názory tých ostatných a opäť si odniesť niečo do toho slávneho boja nás so sebou samými. Pochopil som, že zápiskom vám neviem dať takmer vôbec nič, pretože zo seminára si každý odnesie to svoje. Preberie sa mnoho tém, ktoré vo vás vyvolajú emócie. No poviem vám, v čom mám zaľúbenie. Milujem ťa, odpusť, mrzí ma to, ďakujem ti… A keď sa človek pozrie všade navôkol zočí, že každý v týchto krátkych vetách našiel ten svoj boj. A že si vieme v nich vzájomne pomôcť a že je krásne ukázať na seminári kus seba, hoci cez slzy a otočene k stene. Pretože tí, ktorí niečo podobné už zažili stoja vždy pri vás. Nebudú sa smiať, ale s pokorou sa pozrú na to, aký veľký je človek keď sa skutočne na chvíľu stane prirodzeným bez očakávania uznania či strachu pred urobením chyby. A dobrý učiteľ venuje to dobro zo seba až sa to spojí dokopy a vy už neklepete nervózne kofola pohárom o stôl lebo povedal vtip, ktorý sa dotkol niečoho vo vás. Až sa to všetko spojí, uzrieme to, čo nám ten druhý chce celú tu dobu povedať. A možno až raz prídete na ten „svoj“ seminár pochopíte, čo vám tu chcem povedať ja. Že to vždy a len vždy bude o vás. Obohaťte seba o ostatných a ostatných o seba a tým seminárom získate niečo neskutočne krásne. Niečo o čom je aj to vaše bojové umenie.
Lukáš Adamčík, 3.kyu, IRKK
V dňoch 29. a 30. apríla sa v Žiline konal špeciálny celodňový tréning zameraný na obranu proti agresívnemu útočníkovi.
Posledný aprílový víkend som sa v tréningovom centre Dokan v Žiline zúčastnil jarného semináru. Keďže to bol prvý seminár, ktorého som sa kedy zúčastnil, bol som veľmi zvedavý co sa bude diať. Seminár bol zameraný na lepšenie už známych, ale aj na naučenie nových techník jiu-jutsu.
Seminár začal Stankovou super rozcvičkou na zohriatie a rozhýbanie chrbta.
Potom sme sa pod dohľadom inštruktorov Robina a Stanka učili ako si udržať bezpečnú vzdialenosť, ako prejsť z jednej bezpečnej vzdialenosti do druhej, ako ukontrolovať súpera a ako ho zneškodniť.
Na záver soboty prebehli ešte skúšky, na ktorých bol adept na vyšší stupeň umučený tak, že ledva lapal dych. Ale zvládol to a výsledkom bol šťastný úsmev na tvári a nový opasok v ruke.
Seminár bol skvelý aj ked sa mi podarilo absolvovať len sobotné treningy a intenzita semináru sa prejavila na dvojdňovej svalovici.
Rudolf Švanda, 8.Kyu
Priznám sa, že sa mi na seminár veľmi nechcelo. Našťastie som nepodľahla výhovorkám a takto strávený víkend vôbec neľutujem. Zatiaľ to bol môj najlepší seminár. Nielenže sme sa stretli výborná partia, ale sme si aj fajn zacvičili. Dva dni intenzívneho tréningu dá človeku zabrať (a aj dalo) a preto sme sa najprv pred technikami poriadne rozohriali a rozcvičili. V sobotu až tak dôkladne, že som sa cítila aj na náročnejšie veci v jiu-jutsu. Najviac som si užila nášho zápasenia so spolubojovníčkou Maťkou. Nikdy mi nič nedaruje a ako agresívny útočník ma posúva vpred. Ale aj cvičenie s Palim dalo zabrať. Len chvíľa s takýmto veľkým a mocným útočníkom a človek hneď začne robiť obranné techniky premyslene a poriadne :). Zápasenie vždy zo mňa dostane prebytočnú energiu a preto musím dodať, že sa už teším na ďalší seminár so Stankom a Robinom. Dovtedy však ešte dobre potrénujem, čo som sa naučila.
Andrea Eckerová, 9. Kyu
Tento seminár mi priniesol veľa. Môžem tvrdiť,že každé stretnutie s týmito ľuďmi mi vždy priaznivo a výrazne ovplyvní myslenie.
Vďaka učiteľom školy Dokan ľahšie zvládam boj nielen s protivníkom,ale aj sama so sebou. Spoznala som nových ľudí,naučila
sa nové účinné techniky a dostala som cenné rady do života… Je na každom,či sa rozhodne investovať do materiálnych vecí,alebo do rozvoja seba samého.
Martina Bitušiaková, 9.Kyu
Po dlhsej dobe som sa popri príjemných povinnostiach okolo rodinného prírastku konečne dostal na seminár. Vždy mám neskutočnú radosť keď môžem cvičiť s týmito super ľudmi, lebo robiť čokolvek čo ma baví s luďmi rovnakého nastavenia, ktorí si pomahajú navzájom je jednoducho nádhera. O to viac že pri cvičení tohto charakteru sa dá reálne cítiť ako sa mení stav vedomia.
Napríklad pri novej technike pracuje okrem tela aj mozog a snaží sa to všetko konrolovať a nahrať aby nabúce techniku vykonal správne, zo začiatku je to dosť nákladné na energiu, ale čím viac sa reakcie zautomatizujú tým viac sa dá hlava vypínať. Pri technikách v stoji, som si všimol že vačšina pozornosti je naviazaná na zrak, a na vystihnutie správneho momentu na vstúpenie do súpera (či už cez klinč, alebo atemi techniku) alebo úhyb. Iný druh pozornosti je pri boji na zemi, kedy je pozornosť rozliata v celom tele, a viacmenej čaká na impulz od súpera kedy a kam sa treba pohnúť. Oči sú tu skoro nepodstatné.
Všetky tieto cvičenia s pozornosťou, ktoré som si na tomto seminári vyskúšal sú super na pretrhnutie myšlienok a stresu do ktorého človek často krát pod tlakom každodenných povinností upadne. S pravidelným tréningom pozornosti sa dajú ľahšie zvládať problémy aj mimo dojo, lebo na nájdenie riešenia je vačšinou potrebné zmeniť pohľad na vec = zmeniť stav vedomia, teda schopnosť prepnúť v krátkom čase svoje vnútorné rozpoloženie, tým pádom aj emócie. Bojové umenia toto budujú v človeku automaticky a posúvajú tak vnútorné aj vonkajšie hranice našich schohpností a vnímania. Karate cvičím cca 14 rokov a po každom tréningu alebo seminári mám znovu tú istú radosť a nadšenie ako na začiatku. Všetky zložky cvičenia, pozornosť, vnímanie hara, princípy kihon a volného boja spôsobujú že človek má pocit že „viac žije“, ťažko sa to popisuje no dá sa to zažiť, a tento zážitok je premňa jedným z hlavných dôvodov prečo už nikdy nechem prestať cvičiť 🙂
Dávid Pĺž, 1.Dan
Video zostrih toho najlepšieho:
Ukáž! To bolo hlavné motto zimného seminára, ktorý sa uskutočnil v dňoch 23.2. – 27.2. 2017 v Žiline. Človek by si myslel, že ako zelený pás, ktorý plánuje spáskovať na modrý, nemôžem byť už ničím prekvapený. Lenže takéto semináre sú o niečom inom ako víkendovky alebo tréningy pri ktorých, aj keby sme chceli, nemôžeme ísť. Človek si spraví vzťah k večerným mondó, pretože KONEČNE, debatuje sa o niečom, čo vám dáva zmysel a zaujíma vás to. Nie ako v škole, kde z veľkej časti počúvam o hrách, drogách a počítačových sieťach. A to ste nepočuli to ticho…Čo je to vlastne to ukáž? Čo by to asi tak mohlo byť…Nemôžeš prísť na seminár?Ukáž!Chceš spáskovať?Ukáž!Si na tréningu, dostávaš nakladačku, chce sa ti plakať ale aj zvracať zároveň? Ukáž svoju vnútornú silu! Teraz buď macher. Týmto zápiskom by som chcel poďakovať naším dvom úžasným senseiom za ich trpezlivosť s nami. Chcem poďakovať všetkým ostatným za úžasný seminár a gratulujem tým, čo spáskovali. Vidíme sa najneskôr v lete!.
Dominik Ďurana, 2.Kyu
V strede jarných prázdnin sa začal zimný karate seminár. Do Žiliny som sa dostal vďaka Paľkovi Kokindovi, ktorý ma odviezol spolu s Robkom a Dávidom. Na seminár som prišiel plný energie a nadšenia. Veľmi som sa naň tešil. Ako to býva zvykom ako prvé jedlo sme vo štvrtok večer navarili boršč. Na druhý deň keď sme vstali sme šli uvariť kašu a čatný. Keď sme dovarili čakala nás rozcvička cez ktorú sme cvičili Kata. Na každej rozcvičke sme cvičili inú Kata.
Neskôr počas dňa sme mali 2 tréningy. Každý tréning bol niečím výnimočný.
V sobotu sme šli po obede do Laser Arény. Bol som tam prvýkrát a veľmi sa mi to páčilo.
Posledný deň sme mali voľné kumite. Na konci seminára som spáskoval na 7.kyu a preto bol pre mňa ten to seminár obzvlášť výnimočný.
Alexander Duchoň, Bratislava
V pondelok ráno som sa pobalil a o 11:01 som nasadol na preplnený rýchlik a keby nebolo pani ktorá šla do Košíc a mala miestenku na druhom konci vlaku asi by som zostal stat v uličke. Boli sme dohodnutí, že sa stretneme vo vlaku, ale stretol som len jednu známu tvár.
Cesta prešla rýchlo a keď sme vystúpili z vlaku tak sme očakávali že stretneme aj ostatných no objavil sa iba jeden ďalší. Potom sme sadli do autobusu a vystúpili sme v Liptovskom Trnovci. Človek by povedal že nájsť niečo v dedine s 557 obyvateľmi bude hračka ale po chvíľke zmäteného čumenia na tabuľu s inzerátmi ubytovania sme sa rozhodli zavolať senseiovi Robkovi a spýtať sa ho, ako nájdeme Chaty Mara. On už bol na ceste a tak nám povedal že nech nájdeme nejakú fajnú reštiku a počkáme ho.
Kedže sme boli dohodnutí,že všetci pôjdeme rovnakým vlakom, bol sensei trochu naštvaný že niektorí neprišli, ale nie natoľko , že by ho posedenie v kruhu priateľov nevyliečilo. Keď sme po ďalších niekoľkých nápojoch a jedlách dorazili na miesto určenia, tak tam už všetci čakali. Sensei Milan nám vysvetlil, že si máme všetko zamykať, lebo sa po okolí potuluje raubir, ktorý ukradne všetko čo nie je pribité, že pani domáca je fanúšička recyklácie a že kľúče je neradno stratiť. Zhodili sme veci dnu v chatkách a hybaj variť boršč.
Keď sme sa ráno zobudili,rýchlo sme bežali pomáhať s varením do kuchyne. Umyli sme pár hrncov a boli sme svedkami toho, ako sa robí čili con čatný. Navarili sme parádnu polievku a druhé a išli sme cvičiť. Po tréningu techník však nasledoval kondičný tréning, ktorý nás zničil tak, že sme nevládali ani sedieť. Ďalší deň už začal rozcvičkou, ktorá však bola bez sensensejov, ktorí išli na štátnice. A tak sme im celé raňajky držali palce.
Štátnice spravili úžasne a po poobednom tréningu sme mali ďalšiu kondičku na posilnenie tela a proti svalovici – lebo klin sa klinom vybíja.
Ďalší deň sme sa po rozcvičke vydali na rozburácanú vodu a v teréne sme videli aj prvého olympijského víťaza v novodobej histórii Slovenskej republiky – Michala Martikána. Poobede niektorí doháňali spánkový deficit z hrania na hudobných nástrojoch a spevu do neskorých nočných hodín. Ja som pomáhal kuchárom pod dohľadom senseia Milana robiť halušky bez haluškára a po ľahučkých 5 hodinách boli hotové tie najlepšie halušky aké som kedy jedol.
Ďalší deň sme opäť s novou energiu trénovali, varili, jedli a keď sme toto všetko urobili, tak sme sa vydali na motokárovské dobrodružstvo.
Piatok pokračoval opäť v tréningovom duchu a noc opäť v duchu muziky. V sobotu bola špeciálna rozcvička pri brehu Liptovskej Mary. Načerpali sme pri nej veľa energie, ktorú niektorí z nás potreboval v nasledujúcom páskovaní. Poobedný tréning bol veľmi zaujímavý. Naučil som sa žuvačkové knee on stomach a aj to, ako sa hneď neunaviť v súboji na zemi.
Po tréningu sme zistili že všetci, čo skúšali skúšky,tak ich pokusy vyšli a všetci sme boli šťastní. Chcem ešte pogratulovať všetkým čo spáskovali.
Nedeľa pokračovala v duchu upratovania a v duchu dojedania nedojedeného.
Potom sme išli domkov.
slovník
raubír, -a muž. r. (nem.) hovor. pejor. zlodej, lupič: Practe sa mi zo dvora, vy raubíri. (heč.)
Matúš Komora
Každý seminár je jedinečný. Tento rovnako nebol výnimkou. Niekto by si povedal, že už na jednom seminári v roku bol, avšak za 12 rokov, čo cvičím sa mi nestalo, že by boli dva takmer totožné. Vždy si odnesieme inú lekciu, každý tú svoju. V prípade letného semináru na Mare to začalo už pri príchode. Stalo sa, že sme sa neskoordinovali na 100% a prišli v odlišných časoch. Akoby seminár začínal už dni predtým, než nastane ten deň v kalendári. Budó môže pekne fungovať už počas organizácie a prípravy semináru, kde úprimný záujem a komunikácia s priateľmi, s ktorými tam ideme dá jasné odpovede. Niekedy je dobré byť predvídavý a počúvať svoju intuíciu, keď vnútri cítim, že si nie som úplne istý.
Každopádne sme prišli všetci v poriadku. Liptovská Mara nás očarila svojou rozľahlosťou a krásou okolia. Po tradičnom prvom dni voľna sa začala séria tréningov, kde sme objavovali nové aspekty práce s telom v kihon či kumite, korigovali svoje naučené stereotypy a učili sa pochopiť karate viac do hĺbky. Počiatočná vláčnosť v nástupoch sa pri desiatkach angličákov rýchlo vybrúsila. Tiež by to nebol seminár, keby sme si nedali do tela pri nekončiacich sa dĺžkach behov, fúrikov, žabákov či klikov. Našou spásou po takomto vypätí bola vždy matka príroda – teda Mara. Počas tréningov všetci intenzívne pracovali na svojich technických stupňoch, mňa nevynímajúc. Ústrednou témou bola kata Seyunchin, ktorá mi bola poodhalovaná do väčších hĺbok pod vedením našich senseiov. Ani som netušil, že sa dá v kata nájsť toho tak veľa. Jedna kata = jeden bojový systém. Bojové systémy sme si mohli preveriť aj k záveru semináru ako prebiehalo páskovanie, jedna skupinka so senseiom Milanom a druhá so senseiom Robkom. Ani nebudem počítať koľko zápasov s nami senseii mali, keď všetky dopadli rovnako pre nás… Napokon sa páskovaným aj podarilo spáskovať o level vyššie a všetkým im ešte raz gratulujem.
Ďalšie dni voľna sme si užili úplne naplno. Počas jedného sme šli odvážne bojovať s perejami na vodný kanál (kde zrovna trénoval náš najväčší šampión M. Martikán) na rafte. Skupinky po 4 sa museli dobre zladiť ako pri cvičení kata a ťahať spolu za „jedno pádlo“. Niektorí „štastlivci“ sa mohli vo vode aj vykúpať, niektoré skupinky po 3 kolách z člnka počas jazdy nevystúpili J Druhý voľný deň bol v znamení rýchlosti. Kristína nám vybavila motokáry v Mikuláši, kde sme zbystrovali naše zmysli a cit pre precíznosť v zákrutách. Ak sa nemýlim, najlepší okruh dal náš sensei Robko, čo nás neprekvapilo 🙂
Medzi tréningom si viacerí z nás zlepšovali svoje kuchárske umenie pod vedením senseia Milana, ktorý má už bohaté skúsenosti z desiatok seminárov. Na tomto seminári som si všimol, že bol aj väčší záujem o mondó či dokusany. Týždeň je dostatok času na to prebrať do hĺbky viacero tém, bez toho aby sa človek ponáhľal po tréningu domov. Témy boli rôznorodé, z každej som si vedel niečo odniesť. Mnohokrát vznikla úžasná atmosféra medzi ľudmi, ktorá vypĺňala priestor semináru, či už počas hrania hudby po večeroch alebo hier a niesla sa v hesle „staraj sa o ducha priateľstva“.
Tomáš Sokol
Koncom prázdnin sa konal letný seminár. Tento rok na Liptove. Trval týždeň a odniesla som si z neho množstvo zážitkov. Vyšlo nádherné počasie. Prostredie okolo chatiek bolo naozaj krásne. Každodenne sme mali rannú rozcvičku a dva tréningy. Naučila som sa množstvo nových techník a preverila som svoju kondičku. Najviac sa mi páčil posledný tréning, ktorý bol v sobotu večer. Súboj vo dvojiciach. Večer sme hrávali zábavné hry, spievali si, alebo sa rozprávali. Naučila som sa aj variť guláš. Okrem tréningov sme boli aj raftovať. Na raftoch som bola prvýkrát, takže to bolo pre mňa niečo celkom nové. Veľmi ma to bavilo. Bol to skvelý žážitok plný adrenalínu. Raz sme šli aj na motokáry. Nikdy predtým som na motokáre nejazdila. Taktiež to bolo pre mňa nové. Bola to fakt zábava. Milujem rýchlosť. Na tomto seminári som zažila veľa nových vecí a som veľmi rada, že som tam šla. Bolo tam plno skvelých ľudí, medzi ktorými som sa cítila dobre. Už teraz sa teším na ďalší seminár a nové zážitky.
Alžbeta Škvrndová
Musím povedať, že to skoré ranné vstávanie a tvrdé cvičenia stáli za to. Nič sa nevyrovná tomu, ked ste neskutočne unavený, ale viete, že ste ten tréning zvládli. Každodenné prebúdzanie sa do chi-kungovej rozcvičky nás výborne naštartovalo do vždy slnečného dňa. Nádherné prostredie Liptovskej mary na nás zapôsobilo už po príchode. Nečudo že sa našou obľúbenou aktivitou medzi tréningami stalo skákanie z móla do vody. Takéto letné osvieženie vždy prišlo vhod. Počas seminára sme skúsili aj iné aktivity, ako jazdu na motokárach alebo splav na raftoch. Jednoducho každý si prišiel na svoje, dokonca aj tí, ktorí radi varia. Strava bola vegetariánska. Niekto si na nej skvele pochutnával, niekto sa s ňou musel zo začiatku trošku popasovať. No v konečnom dôsledku bol každý najedený, plný energie a pripravený ísť ďalej. Večery sme si spríjemňovali hudbou, rôznymi hrami a vtipmi. Veľa nových vecí sme sa dozvedeli z rozprávania senseiov, ktorí vždy upútali našu pozornosť a vyzývali nás k diskusii. Tento seminár sme držali všetci spolu a podporovali sme sa. Získal som veľa skúseností. Teším sa na další.
Andrej Chládecký a Ema Harantová
Seminár vynikajúci.Od ostatných sa líšil minimálne tým, že obidvaja naši senseji si v stredu odskočili do Banskej Bystrice „zoštátnicovať“.Všetci sme sa úporne za nich modlili, pretože ako povedal sensei Robo, je v božích rukách.Tým pádom bola v božích rukách aj náročnosť naších tréningov.Našťastie obidvaja úspešne zvládli štátnice a patrí im náš obdiv a veľké gratulácie.Tak isto patrí gratulácia všetkým novospáskovaným a dúfam že sa budeme takto stretávať pravidelne.Mimo cvičenia sme mali ešte plno iných aktivít.Napríklad raftovanie na divokej vode v Liptovskom Mikuláši, v ktorej keď nás kormidelník prekotil do vody, bolo to ako scéna z akčného filmu.Ďalej sme si boli zajazdiť na motokárach, prekonali rekordy a ponáhaňali sa.Všetci ďakujeme Kike za menšiu zľavičku.Ešte sme si čas skracovali spoločenskými hrami, medzitréningovými freestyle repíkmi, sensei nám raz pustil nahrávku , v ktorej sa hovorilo o splnení svojich snov a úspechu.Večer sme sa zabavili ako vždy skvelou muzikou a vtipmi.Čo ešte dodať, asi to že sa nám podarilo nepripáliť ani jednu kašu, ale zachránil to Maťo, keď mu trošku ušla ruka, keď sypal chili do čatní.
Dominik Ďurana
Tento rok sa nás do Nemecka vybral hojný počet az 32 študentov budó. Vďaka dlhoročným priateľským vzťahom s učiteľmi a priateľmi v Budokane sme s a hneď sa cítili ako doma. Pre niektorých z nás to bola už x-tá návšteva, ale niektorí zažívali svoju bensheimovú premiéru. Po prvom dni voľna, kde sme zrelaxovali vo vodnom svete nastúpili tréningy. Pozornosť a vnímanie nebolo ešte dostatočne naladené preto sme sa spoločne ako skupina dostávali jednu lekciu za druhou aj v podobe nekonečných klikov a posilovačiek, z ktorých nejeden mal problém na druhý deň zdvihnúť lyžicu. Aby sme si utvrdili ako dôležité je vnímanie prítomnosti, senseii nám pustili „výukový film“ Pokojný bojovník. Utorňajší večer sa niesol v znamení hudby, kde sa podarilo zladiť klasické i basové gitary s bubnami a vytvoriť veľmi príjemnú atmosféru. Na deň voľna sa všetci zrejme tak tešili, že až sa zabudli zobrať misky na uvarený guláš. S prázdnymi žalúdkami sme sa teda odobrali do neďalekého aquaparku. Pri niektorých tobogánoch bol jeden aj rád za prázdny žalúdok J Najväčšiu obľubu mal tobogán s voľným pádom, ktorý musel takmer každý absolvovať, v rámci tréningu samozrejme. Večer sme spojili sily s našimi nemeckými priateľmi a odohrali priateľské zápasy vo futbale až do zotmenia. Počas týždňa sa nám dostali aj vynikajúce prednášky počnúc témou tradičnej čínskej medicíny po ruskú zahraničnú politiku. Témy neboli samoúčelné a pozorné ucho dokázalo nájsť väčšiu hĺbku skrytú za hocijakou nastolenou témou. Samozrejme nechýbali ani tradičné vtipy a veselé príhody. Jeden z večerov nás svojim hudobným umením poctil aj sensei Matias a mohli sme tak spoločne ako jedna „európska“ budó skupina vnímať zvuky tohto sveta. Tréningy karate či ju jutsu sa zameriavali najmä na pochopenie detailov a hĺbky techník či kata, ktoré nám senseii s veľkou trpezlivosťou odovzdávali. Na záver pobytu sme sa pripojili aj k „nemeckým“ tréningom pod vedením senseia Petra Schombsa, ktoré nám všetkým dali zabrať. Za ďalší skvelý ročník letného semináru patrí veľká vďaka našim senseiom Robkovi a Milanovi, ktorí nám pripravili možnosť zažiť učenie budó aj v Nemecku a s nekonečnou trpezlivosťou, nadhľadom a humorom nám vlastnými príkladmi ukazujú čo znamená cesta dó.
Pozrite si aj video zápisok:
Tomáš Sokol, 1. Dan , IRKK
12.12 2015, to jest dátum, kedy sa konalo páskovanie stupňov kyu v Žiline. Ja(a nielen ja), ako držiteľ oranžového pásu by som mal dbať nielen na to, že si budem kontrolovať svoju techniku, ale aj istotu, kľud a rovnováhu, s ktorými cvičím jednotlivé formy. Čiže aj keby som bol spokojný so svojou technikou, neznamená to, že s ňou bude spokojný aj sensei (to neznamená, že som s ňou spokojný!). Nakoniec mi páskovanie zabralo 7 hodín aj s jiu jitsu skúškami. Nemôžem povedať, že by to bol boj so sebou samým, alebo som sa musel prekonávať, vždy si rád zacvičím. Občas ale bolo treba ísť na chvíľu vedľa do malého dojo, kde sme si sadli, niečo zjedli a napili sa. Prekonávať som sa musel až večer a v noci doma, počas tuhých kŕčových chvíľ v mojích nohách. Celkovo skúšky dopadli dobre, teda aspoň podľa pomeru spáskovaných a nespáskovaných, ktorý bol 15:0. Myslím si, že každý, kto prišiel, spravil obrovský krok vopred a získal nový zážitok a opäť raz si môžeme zopakovať tú najpríjemnejšiu činnosť, keď si kúpime nový pás, alebo keď si nažehlíme/našijeme novú farbu k tomu, čo máme.
Dominik Ďurana
4.Kyu
Na začiatku som si nebol istý, či som tu bol správne, koniec koncov bolo to pre mňa narýchlo, no keďže sme boli v kruhu ľudí, s ktorými sme cvičili, ľahko som nadobudol potrebnú sebadôveru na to, čo sa malo v nasledujúcich hodinách odohrať. Bolo nás mnoho, o partnerov do dvojíc núdza nebola a tak sme mohli začať. Ešte počas tréningu malo pár z nás neisté pocity, obavy a nervozitu, ale časom opadla aj tá a dočkali sme sa záveru. Keď sme sa po hodinách tréningu a pochybností o vlastnom výkone konečne zložili a vypočuli si „rozsudok“, myslím, že nikto nebol nespokojný, aj keď niektorý znás sme boli prekvapení. Osobne si myslím, že atmosféra celého páskovania bola rozhodne jedinečná, a dúfam, že sa budú páskovania v budúcnosti na ňu podobať.
Josef Hamza
7.Kyu
Pre mňa osobne to bolo prvé páskovanie, takže som nevedela čo mám od toho očakávať. Podľa toho čo mi hovorili som čakala, že to bude náročnejšie. Skoro obyčajný tréning . My ako najnižšie pásy (úplne biele ) sme cvičili kratšie ako ostatní čo cvičili 5-6 hodín. Pomedzi tréning bolo pár prestávok počas ktorých vládla uvoľnená a priateľská atmosféra počas ktorej bolo veselo. Po praktickej časti nastúpila teória čo bola v mojom prípade asi najstresujúcejšia časť, ktorá ubehla celkom v pohode. Spáskovali všetci, takže to bolo velmi úspešné páskovanie a k tomu sa pridalo pár pekných spomienok, takže dobre strávený víkend.
Mária Ema Hamzová
9.Kyu
