Rozpoznajúc príčinu vojny nie vo vonkajších okolnostiach,
ale ako to, čo ste sami chceli a vytvorili, zjaví sa
pred vami cesta k mieru.Hermann Hesse
MOSSHÓSEKI
NENECHÁVAJ ZA SEBOU ŽIADNE STOPY
Tak ako vták na oblohe, alebo ryba vo vode, za sebou nezanechávajú žiadnu stopu, má podľa učenia Budó žiť čovek, ktorý uskutočnil Pravdu. Myslený je tým život v úplnej prirodzenosti, ktorá pozostáva z agresívneho konania ako aj pasívneho strpenia. V Zene sa označuje skutočné vedomie ako „stav druhej prirodzenosti“. „Prvá prirodzenosť“ je stav dojčaťa, v ktorom sú všetky možné cesty ešte otvorené; je ľuďom daná od prírody. K tej druhej sa musia prepracovať.
Ľudský život predstavuje seba samého rozpoznávajúci proces a uskutočňuje sa preto na druhej strane pasívneho znášania – života, ktorý je vlastný zvieraťu. Zviera nemyslí na minulosť a budúcnosť a nevie o príčinách a následkoch. Preto je vybavené prirodzenými danosťami a žije výlučne v jemu, prírodou daných podmienkach. Naproti tomu vedomý život sa usiluje o uskutočnenie svojich cieľov; neberie svet ako danosť, ale upravuje si ho podľa vlastných predstáv.
Predsa však aj vedomý život, tak ako všetok život na svete závisí od večného rodenia a umierania. Jedno ako si svet upravuje (pretvára) (formuje), nemôže sa bez ujmy oslobodiť od svojho prirodzeného pôvodu (zdroja). Čím viac upravuje (tvorí), tým viac škodí svojmu zdroju. Pokiaľ sa naopak vzdá tvorenia, skryje sa človeku.
Ľudský život môže preto zrieť jedine na dvojitej ceste – musí sa utvárať úsilím a chrániť láskou. Pokiaľ rastie len jednou cestou (smerom), škodí sebe samému.
Mosshóseki predstavuje spôsob života, v ktorom človek uskutočňuje rovnováhu medzi oboma extrémami svojho určenia (závislosťou od prírody a samostatnosti získanej prostrednícvom rozumu). Takto sa stáva pozorným voči mnohým malým veciam, ktoré každodenne bezmyšlienkovite opomína a tak ani neponá ich cenu. V takomto chybnom postoji, v ktorom sa nekontrolovane snaží a bezmyšlienkovite koná, berie príliš mnoho vecí za samozrejmé a zabúda pritom na nevyhnutné vyrovnanie prostredníctvom vďačnosti. Pokiaľ neexistuje schopnosť rozpoznať dosah a následky takéhoto jednania s ohľadom na celkový život, zastupuje vo svojom poli pôsobnosti zmýšľanie, vďaka ktorému ohrozuje nadradenú kontinuitu života. Berie si, čo mu neprináleží a ničí tým svoje okolie a v ňom sa nachádzajúci život.
„Nezanechať za sebou žiadnu stopu“ znamená, že človek uspokojuje osobné potreby so skromnosťou a sebakontrolou. Tendencie k preháňaniu, extravagancii, neprimeraným požiadavkám a ignorantským postojom voči životnému prostrediu mu zastierajú nielen pohľad na pravdu, ale z vyššieho pohľadu ničia všetok život na zemi. Človek, ktorý neporazí vlastnú sebeckosť, ničí prirodzenú rovnováhu, tým, že si berie to, čo mu nepatrí a používa svoju myseľ ako zbraň, cez ktorú škodí ostatnému životu. Nežije v harmónii s existujúcimi základmi života, ale stavia sa v nekontrolovanej žiadostivosti do stredu svojho osobného sveta, bez poznania dosahu svojho jednania alebo aj bez snahy o toto poznanie. Prepadajúc sebeckosti, závislý od svojich osobných prianí a predstáv, berie si, čo patrí iným, alebo robí to, čo ostatným škodí. On „necháva za sebou stopu“ (Goseki) a škodí prostredníctvom nedostatku pozornosti základným podmienkam života, ktoré majú význam tak pre súčasný ako aj budúci život.
HITO KOME, HITO ASE
JEDNO ZRNKO RYŽE – JEDNA KVAPKA POTU
Postoj začiatočníka v bojových umeniach je nepochybne ovplyvňovaný bežnými snahami spoločnosti, a bude trvať dlho, kým získa dôveru k tejto – jemu úplne cudzej ceste skúseností. Pre neho, a niekedy aj pre pokročilých spočíva úloha majstrov v tom, aby informovali o obsahu a vyučovali techniku. Ak však majster obráti svoju pozornosť aj na iné ciele, ocitá sa žiak často v opozícii a bráni neomylnosť svojich pohľadov.
Úsilie v Budó obsahuje snahu o pochopenie vlastnej vnútornej problematiky prostredníctvom uvažovania, keďže táto často stojí v ceste správnemu postoju. Toto nie je predmetom pre diskusie – správne či nesprávne – ale predstavuje jeden z obsahov cvičenia. Rovnako ako v perfekcii techniky existuje aj v sebazdokonaľovaní cesta k pokroku. Toto prijať predstavuje úsilie v Budó.
Pod úsilím rozumie majster nie ten boj o úspech, ktorý vedú mnohí bez ohľadu na správny postoj, ale práve uskutočnenie správneho postoja, na ktorom sa zakladá nesprostredkované, spontánne konanie. Preto pre neho stojí správny postoj pred konaním, pretože vie, že nesprávna činnosť zraňuje základné podmienky života. Cvičenie Budó je cesta, ktorá má toto zviditeľniť, a nie metóda, prostredníctvom ktorej sa cvičia zručnosti bez vnútorného postoja. Učí ako zabrániť vojne, nie zvyšovať jej efektivitu. Tento základný rozdiel je tým, čo žiak dlhý čas nedokáže rozpoznať.
Žiaden majster nereaguje na správny či nesprávny argument, pokiaľ nevidí tento základný postoj. Keď sa vžak žiak namiesto správneho postoja zaujíma len o odpovede, účinky a riešenia, nedokáže urobiť žiaden pokrok na ceste Budó. Bojové umenia nie je možné učiť ako vedu. Keďže väčšina ľudí nie je pripravená zaoberať sa s ich vlastnými základnými postojmi, preto existuje tak málo pokročilých v bojových umeniach. Mnohí sa snažia len o účinok namiesto o postoj. Toto nevyhnutne vedie ku konfliktu s majstrom, pretože on zničí aj správnu odpoveď, ak vychádza z nesprávneho postoja.
Správny postoj vyrastá zo schopnosti pre Ideál, z pripravenosti k obeti, nie z priania získať úspech. Úspech by chcel každý, ale obeť prinesie len málokto. Majster neučí žiadnu účinnú techniku bez správneho postoja, pretože vie, že nebude ospravedlnená tým, keď bude víťazná. Keď žiak túži len po takomto úspechu, nikdy nepochopí cestu Budó.
Často sa človek nesnaží o postoj, ale začína s uskutočňovaním svojich stále vyššie a vyššie siahajúcich cieľov a všetko, čo leží mimo nich necháva bez povšimnutia. Okram nás samotných však neexistuje inštancia, ktorá by ručila za následky činov bez postoja a ktorá by ich opäť vyrovnávala z pohľadu vyššej skutočnosti. Táto zodpovednosť je na nás. Bez správneho postoja, ktorý zohľadňuje celok, ostatných a prírodu, širšie súvislosti nie sú žiadne skutočne správne činy možné.
Preto sa bez výuky správneho postoja nesmie odovzdávať perfekcia bojových techník. Predtým, ako sa žiaci Budó naučia účinnosti, musia chápať správny postoj. Majster veľmi presne dbá na toto pravidlo. Rozpoznáva žiaka za maskou v jeho základných súvislostiach. Len málo ho zaujíma, či žiak dokáže logicky správne rozlišovať. Pozerá na vnútorný postoj, pozerá na Rei. V tomto spočíva východiskový bod k pokroku na ceste Dó.
Ko gaku shin
Drž svoju myseľ otvorenú voči učeniu
Je úlohou žiakov udržiavať svoju pripravenosť pre cestu a zvládnuť potrebné predpoklady, ktoré ho uschopňujú k učeniu. Nech to znie akokoľvek samozrejme , má človek predsa len vždy sklon vedieť všetko už dopredu. Potom chcú žiaci často sami rozhodovať o tom, čo je v cvičení Budó dôležité a čo nie. To, čomu ešte neporozumeli, nechávajú bez povšimnutia a často musia robiť ďaleké obchádzky, aby nakoniec zistili, že lepšou cestou je dôverovať vo väčšiu skúsenosť.
V ozajstnom Budó-učení nikdy neurčuje dianie mienka žiaka, ale skúsenostný náskok učiteľa, ku ktorému sa žiak prostredníctvom svojho postoja priznáva. Správne a nesprávne v učení cesty nepodlieha dokazovacej povinnosti, v ňom neexistuje žiaden názorový boj medzi učiteľom a žiakom a žiadne demokratické odsúhlasenie zákonitostí cvičenia. Tam, kde toto žiaci vyžadujú skôr ako sa sami stanú majstrami, tam sa učiteľ stiahne späť. Kde chýba správny postoj, neexistuje žiadne Budó.
Učenie v Dójó predstavuje prijať duchu Budó zodpovedajúcu výzvu k boju so sebou samým a pod dohľadom majstra smerovať k majstrovstvu. Pokým však majstrovstvo nie je majstrom potvrdené, potom prerušenie učebného procesu vrhne žiaka opäť na samotný začiatok. V Budó neexistuje žiadna hierarchia pokroku pod majstrovským stupňom. Ide o pochopenie cesty, a toto nie je možné dosiahnuť v nejakých etapách. Majstrovstvo začína tam, kde sa objavuje uvedomenie cesty Dó. Až potom sa vyvíja samé od seba.
Uvedomenie cesty nemôže byť dosiahnuté bežnými učebnými metódami. Jeho procesy sa od základu odlišujú od takého ponímania učenia, pri ktorom sa žiak usiluje o vedomosti a schopnosti. Pokrok na ceste Dó nepochádza z učenia samotného, ale ľudskej blízkosti k majstrovi. Za toto nesie zodpovednosť jedine žiakov postoj. Pokiaľ ho zanedbáva, neexistuje žiaden vzťah učiteľ-žiak. Takto pozostáva učenie v Budó z neustálej vlastnej starostlivosti o správny postoj, vďaka ktorému sa stane možným prístup k vyšším skúsenostiam.
Žiaci často nemôžu rozpoznať túto cestu a zotrvávajú v chybných postojoch. Tieto vytyčujú hranice a existuje mnoho evidentných dôvodov, prečo ich nie je možné prekročiť. V skutočnosti je to však neprekonané malé Ja, ktoré oddeľuje človeka od cesty. Stojac pred touto prekážkou, je jednoduchšie vysvetliť, že cesta je nesprávna, ako kriticky prehodnotiť vlastný postoj. Pre každý neäspech existujú jasné príčiny, to však na samotnom neúspechu nič nemení. Vlastná pravda o neúspechu však spočíva vo vnútornej neschopnosti. Keď sa toto stane, končí každá cesta, a aj keď sa začné nová, objaví sa táto hranica stále znova a znova. Takýmto spôsobom nemôže rásť nikto. Človek musí ísť do vnútra seba samého, pretože skutočným problémom nie je okrem neho nikto iný. Musí sa naučiť rozumieť skutočnému učeniu.
Dó mu kyóku
Celý život žiadne hranice
Každý človek má svoje telesné hranice, ktoré dosiahne približne v strednom veku. V cvičení Budó však však z pohľadu vnútorného zdokonaľovania neexistujú žiadne hranice. Tento druh zdokonaľovania bol tým najzávažnejším rozdielom medzi Budó a vojenskými Bujutsu a aj dnes predstavuje rozdiel medzi Budó a športom. Ťažiskom cvičenia v Budó bola cesta Dó, ktorá urobila z bojovej techniky (Jutsu) prostriedok sebazdokonaľovania. Takto mohli byť hranice rozvoja človeka zrušené, pretože aj keď je telo samotné slabé a staré, vnútorné zdokonaľovanie môže pokračovať.
Vo všetkých tradičných umeniach budó nie je telesné majstrovstvo techniky (Shosa) vysoko hodnotené. Nie je nič výnimočného dostať sa v samotnej perfekcii techniky až na hranicu možností. Majstrovstvo v nejakom umení Budó sa však vzťahuje k úplne inej úrovni. Vyžaduje dlhý čas duchovného vyzrievania pod dohľadom majstra cesty. Tento čas je dôležitý, aby bolo možné rozpoznať čo vlastne znamená „celý život žiadne hranice“. Samotné ovládanie dobrej techniky je cieľom športu, avšak nie Budó.
V Budó sa dokonalá technika nazýva „Ikken-hissatsu“. V doslovnom preklade to znamená: „zabiť jediným úderom“. Vo filozofickej interpretácii bojových umení to však predstavuje kľúčový pojem pre pochopenie toho, čo majster považuje za čistý, skutočný vnútorný postoj. Ako také teda Ikken-hissatsu nepredstavuje samotné zabitie, ale absolútnu schopnosť k čistému jednaniu, ktoré zodpovedá správnemu postoju. Ikken-hissatsu je nedosiahnuteľný ideál a vyjadruje schopnosť priblížiť sa k Absolutnu, prekonať poslednú hranicu. V cvičení Budó, ktoré nie je ničím iným ako konfrontáciou s nespočetnými vnútornými a vonkajšími hranicami, spočíva možnosť časom sa k tomuto ideálu priblížiť. Či to cvičiaci urobí, alebo či bude zdokonaľovať len svoju techniku, to záleží na ňom.
Ikken-hissatsu, ktoré predstavuje len jednu stránku bojovej praxe (účinok), uzatvára vždy Sun-dome (pozornosť); pretože len tak je možné cvičiť maximálnu účinnosť techniky a súčastne jej deštruktívny účinok eliminovať. Sun-dome znamená, že sa technika zastaví dva centimetre pred cieľom. Vo filozofickom poňatí predstavujú Ikken-hissatsu a Sun-dome, že človek svoju schopnosť k absolútnej účinnosti vyrovnáva úctou voči životu. Obe spoločne predstavujú dvojaké zameranie životného poslania človeka. V celkovom poňatí človeka predstvujú Ikken-hissatsu a Sun-dome dva póly jeho jednania.
Preto smeruje každé cvičenie Budó k maximálnej účinnosti ako aj ku kontrole, čo v celkovom zameraní človeka vyjadruje rovnovýhu medzi úsilím a úctou. Rovnováha medzi týmito dvoma vedie k zdravému vzťahu k svetu. Uskutočnenie len jedného z týchto postojov je podľa učenia Budó nesprávne, pretože vedie k záhube sveta (činnosť bez rešpektu) alebo k ústupu smerom k strpeniu všetkého, čo sa deje (rešpekt bez činnosti).
Zranenie tohto základného pravidla preto predstavuje aj cvičenie neúčinných techník a vedie k chybnému vnútornému postoju, ktorému chýba potrebné ovládanie: Človek nemusí dávať pozor, keďže nedokáže vyvolať účinok. Toto nie je ani zmyslom života ako ani zmyslom Budó. Cvičenie Budó je výzvou pre všetky hranice v človeku a dokáže usmerniť každý nesprávny postoj, pokiaľ je dodržaná „stredná cesta“.
Nana korobi ya oki
Keď sedemkrát spadneš, musíš osemkrát vstať
Toto pravidlo sa pripisuje Bodhidharmovi, ktorý ho mal vyučovať už v šaolinskom kláštore. Počas stáročí sa zachovalo v literatúre o bojových umeniach a v dnešných časoch nieje o nič menej dôležité ako kedysi. Neexistuje žiaden dôvod mať strach z toho, že človek urobí nejakú chybu. Takýto postoj nám spôsobuje vo všetkých možných situáciách života kŕčovité stiahnutie a berie nám odvahu prijať jeho výzvy. Zatvára cestu k akejkoľvek skúsenosti. Možno nás chráni pred chybami, avšak bráni nám aj v pokroku. Nie je žiadnou hanbou urobiť chybu. Cesta k akémukoľvek cieľu je plná chýb.
Človek sa nemôže usilovať o žiaden cieľ, keď má strach z chýb. Zrelý človek sa s nimi už naučil zaobchádzať, nezrelý sa ich snaží skrývať. Častokrát v živote sme museli zažiť, že to bolí, keď je človek kritizovaný za svoje chyby. Na základe toho sme začali skrývať naše chyby a slabosti, aby sme lešie vyzerali alebo boli obľúbenejší. Časom sa však musíme naučiť, že predstieranie dokonalosti nepatrí k vlastnostiam zrelej osobnosti. Každý človek má právo na chybu, aj keď to vyvolá kritiku. Práve vďaka nim sa urýchľuje náš rast, pokiaľ im necháme voľný priestor. Keď to priznáme, môžeme ich kontrolovať.
Keďže však nie sme v našom konaní práve perfektní, musíme sa o to viac starať o náš postoj. V ňom spočíva rozhodujúca miera kontroly nášho konania. Kto ututláva chyby v konaní namiesto toho, aby ich vyrovnal prostredníctvom správneho postoja, nemá žiadnu silu rásť, pretože problém nezmizne tak jednoducho, keď ho človek skrýva. Ak nie sme schopní niečo pripustiť, nie sme schopní to ani kontrolovať, čo v konečnom dôsledku vedie k duševnému napätiu.
Nikto z nás nie je perfektný, pretože sme len ľudia, a robíme stále znova a znova chyby. Musíme sa však deň čo deň usilovať o to, aby sme si všímať náš postoj a boli zrelšími. Potom môžeme žiť s úmyslom, urobiť to zajtra lepšie ako dnes. Aj keď opäť urobíme chybu, nájdeme rovnováhu vo vnútornom postoji. Ľudia, ktorí majú strach z chýb, nemajú žiaden postoj. Preto sú vystrašení a robia si príliš veľa starostí. Vživote neexistujú žiadne garancie a žiadne poistenia. Aj keď sa človek stále usiluje o to, aby to urobil dobre a správne, beztak niekedy zlyhá. Keď je však vnútorný postoj správny, môže vždy znova a znova vstať, pretože každý deň prináša novú šancu.
Karate wa yu no goto shi taezu netsudo wo ataezareba moto no mizu ni kaeru
Skutočné karate je ako horúca voda, ktorá chladne, keď ju stále nezohrievaš
Majster Funakoshi myslí týmto jeho jedenástym pravidlom, že pokrok v Budó je dosiahnuteľný jedine pravidelnosťou a vytrvalosťou v cvičení.
Bojové menia vyžadujú pravidelný tréning. Jedine so sebadisciplínou, stálosťou a vytrvalosťou sa dajú naučiť. Toto je základné pravidlo, ktoré stojí pred všetkými ostatnými. Keď na toto žiak nedbá, je každé úsilie o pokrok márne. Žiaci, ktorí nedodržiavajú svoje tréningové časy a často chýbajú, pretože sú inak zamestnaní, alebo príliš pohodlní, sú zlí žiaci. Je úplne jedno ako ospravedlnia svoje meškanie. Keď necvičia, nemôžu sa nič naučiť. Neexistuje nič, z čoho by vyšlo viac, ako sa do toho vloží. Preto je nesprávne myslieť si, že nárok na niečo zostane oprávnený tým, že sa nájdu prijateľné dôvody pre oneskorenia. Keď sa človek preťaží vlastnými úlohami, ktorých zvládnutie ho stojí viac síl ako má k dispozícii, bude sa musieť vzdať výsledkov.
Na základe nesprávnej sebakritiky si človek ukladá príliš veľa cieľov a potom nemôže dosiahnuť žiaden z nich. Týmto spôsobom sa niektorí ľudia vrhajú na všetky zdanlivo hodnotné ponuky života a potom, neschopní si to skutočne priznať, strácajú kontrolu nad svojimi cieľmi. Keď prídu do Dojo takíto ľudia, musia sa naučiť sebadisciplíne, pretože ich postoj im neumožňuje žiaden pokrok. Snaha o dosiahnutie množstva cieľov, na ktorých zvládnutie chýba sila, alebo sebadisciplína, neprináša žiaden úspech.
Disciplinované zaobchádzanie so sebou je v Budó cvičením, ktoré sa nachádza pred všetkými ostatnými. Akým spôsobom žiak cvičí a ako pravidelne sa podieľa na výuke, je rozhodujúcim faktorom pre každý ďalší pokrok. Aký je spoľahlivý, či sa napríklad odhlási, keď nemôže dlhší čas prísť, alebo či sa ospravedlní, keď neočakávane chýbal, ovplyvňuje predpoklady, nutné pre akýkoľvek rast. Nebude však vyzvaný, aby to urobil alebo nie. Záleží na ňom, pre aký postoj sa rozhodne. Učiteľ mu túto zodpovednosť neodoberie, bude však veľmi dobre dávať pozor, ako sa s tým žiak vysporiada.
Saebadisciplína je základom akéhokoľvek pokroku a najlepším „plameňom na ohrev vody“. Človek ide do Dojo, pretože si od toho niečo sľubuje. Musí však byť spoľahlivý a priniesť so sebou správny postoj, pretože tam stretáva ľudí, vďaka ktorým je možný jeho pokrok, a od ktorých očakáva to isté. Aby sa mohli navzájom stretnúť správnym spôsobom, je nutné aj v bežnom živote dospieť k poriadku a riešiť svoje problémy s disciplínou a zodpovednosťou. Pokiaľ sa toto nedeje, voda zakaždým vychladne, a potom ju človek musí zohrievať stále nanovo.
