Cieľ každej etikety: musíš svojho ducha vyvinúť tak,
že ani ten najobyčajnejší darebák sa ťa neodváži napadnúť,
aj keď budeš len v kľude sedieť…Inazo Nitobe
Karate-dó wa rei ni hajimari, rei ni owaru koto wo wasuruna
Karate-dó začína s rešpektom a končí s rešpektom.
“Bez zdvorilosti a úcty sa vytráca zmysel Karate”, hovorí majster Funakoshi v jednom z jeho výrokov a dotýka sa tak rovnakej témy, aká bola ním samotným formulovaná prostredníctvom pravidla, stojaceho na prvom mieste v Shótó-nijúkun. Bez vzájomného rešpektu neexistuje žiadne Budó, a cvičiaci klesá na úroveň pouličných bitkárov. Predovšetkým v bojových umeniach, v ktorých bez zdvorilosti a rešpektu neboli násilnosti vylúčené, sa kladie zvláštny dôraz na správanie sa s úctou a rešpektom.
Vo všetkých tradičných školách je preto etiketa dodržiavaná veľmi presne. Jedine vďaka nej sa Dójó stane miestom, kde je cvičiacemu umožnené cvičiť s čistým duchom. Cvičenie bez etikety by otvorilo dvere násiliu a atmosféra pokoja a zahĺbenia sa do seba by bola zničená. Naladenie sa na harmóniu, vzájomnú pomoc a spolupatričnosť by boli zranené, a cvičenie bojových umení by tak stratilo svoju hodnotu.
Symbolickým vyjadrením pravého správania sa v Dójó je pozdrav (Rei), na ktorom je postavená celá etiketa správania sa (Reigi-sahó). Pozdraviť neznamená jednoducho len skloniť hlavu, ale obsahuje v sebe aj základný rešpekt, ktorý človek so všetkou skromnosťou preukazuje ostatným. Všetci cvičiacina na toto musia dbať. Človek sa ukláňa s úctou, pozornosťou a úprimnosťou. Nikdy sa nezdraví povrchne a nekoncentrovane. Vonkajšia forma pozdravu pôsobí na vnútorné držanie a nalaďuje celkový stav človeka na správne jednanie. Zlý pozdrav je zlým cvičením, nepozornosťou voči ostatným a zraňuje atmosféru Dójó.
Keď cvičiaci vstúpi do Dójó, mal by poznať význam etikety Dójó. Etiketa ho učí byť skromným, pokorným a pozorným. Keď si dovolí zraniť pravidlá etikety, uškodí sám sebe. Ich zmyslom je pomôcť mu kontrolovať vlastné Ja a ukázať mu cestu správnych vzťahov voči ostatným. Toto má rovnako veľkú hodnotu ako cvičenie techniky.
Omoiyari
Staraj sa úprimne o ostatných ľudí
Maj súcit so všetkým utrpením sveta,
neplýtvaj však silami tam, kde si
bezmocný, ale obráť sa k ďalšiemu,
ktorému možeš pomôcť, potešiť a mať ho rád.
Hermann Hesse
Doslovne preložené znamená “Omoiyari” asi toľko ako “úprimné vedomie” a vzťahuje sa k správnemu porozumeniu problémom ostatných ľudí. Takéto cvičenie začína v užšom kruhu známych a rozširuje sa na Dójó a nakoniec na celé okolie. Rozvíja univerzálnu lásku (Jin), kombináciu medzi súcitom a priazňou, ktoré zrelý človek preukazuje všetkým bytostiam, a v ktorých chráni ich život a rešpektuje ich životný priestor.
V dnešnch časoch často počuť ľudí ako hovoria, že nemajú čas starať sa o druhých. Títo sú neustále tak zahltení svojimi vlastnými každodennými problémami, že čím viac ich vyriešia, tým viac sa objaví nových. Toto je nesprávny životný postoj, pretože prostredníctvom takéhoto stanoviska život stráca svoju kvalitu.
Avšak ani potom keď sa človek o druhých stará za mzdu, alebo kvôli tomu, aby získal vďaku alebo kompliment, ani tak to nie je poctivé. Moderný život spôsobil, že ľudia zabudli na skromnú láskavosť a priazeň. Aj keď tu a tam niekto pocíti ľahostajnosť ostatných ako nedostatok a začne mu chýbať ozajstná podpora, napriek tomu je len zriedka pripravený na to, aby o tom premýšľal. Toto má svoje korene v neschopnosti k univerzálnej láske. V bojových umeniach je možné uložiť si to ako cvičenie.
Úprimné staranie sa o druhých nikdy nevysloví požiadavku na vyrovnanie. Pochádza zo zrelého ducha a úprimného cítenia. Cvičiť sa v tom je mimoriadne dôležité. Keď niekomu nie je za starostlivosť o ostatných vzdaná vďaka a on sa preto urazí, tu chýba skutočná láskavosť. Skutočná pomoc nepozná žiadne požiadavky. Úprimné dávanie už v sebe samom nesie odmenu za námahu.
Cvičiaci v Dójó by sa preto navzájom mali stretávať s úprimnosťou. V pripravenosti ku vzájomnej pomoci spočíva oveľa väčšia sila ako v egoistickom ohraničení sa. Cez vzájomnú úprimnosť môže nastať konštruktívne učenie. Prehnané konkurenčné myslenie škodí pokroku rovnako ako vzájomná ľahostajnosť.
V Bojových umeniach je Omoiyari dôležitým princípom. Keď sa prejaví takýto duch, stáva sa tou najlepšou živnou pôdou pre pokrok jednotlivca. Bez tohto ducha je pokrok možný len po určitú hranicu. Na vyšších stupňoch sa vzájomná závislosť jedného na druhom z rôznych dôvodov stáva stále silnejšou. Žiaci, ktorí premeškajú skutočné pochopenie vzájomnej účasti, nemôžu cvičiť na vyšších stupňoch.
Mnohí ľudia prídu do Dójó a cvičia, zaujatí sami sebou bez toho, aby sa starali o ostatných. Myslia si, že to stačí, keď myslia sami na seba. Avšak až tí, ktorí sa ostatným snažia byť nápomocní a prívetiví, majú skutočné predpoklady pre pokrok. Prekonávajú egoizmus a majú podieľajú sa na niečom vyššom. Keď sa toto zviditeľní, vyplaví sa aj problém egoistu. On, mysliac na profit, keď vždy len berie a necháva ostatných dávať, zrazu zistí, že stojí bokom. To, čo si myslel, že získa, sa ukázalo ako bezcenné. Nie prijímanie, ale dávanie je predpokladom pre pokrok.
Z tohto dôvodu je všetko pri cvičení bojových umení založené na vzájomnej pomoci a spoluúčasti. Cvičiaci, ktorí toto prehliadajú, nepatria do Dójó. Kto je tu úprimne pre ostatných, čoskoro rozpozná, že takto svoj vlastný život obohacuje a robí ho významnejším.
Oshi shinobu osu
Maj trpezlivosť so sebou aj s ostatnými
Kto nerobí nič pre druhých, nerobí nič pre seba.
Johann Wolfgang Goethe
Karate-dó je umenie, v ktorom človek zdokonaľuje svoj vnútorný postoj a takto sa učí prekonávať fyzické a psychické hranice. Zmyslom Karate-dó nie je priviesť cvičiaceho k špičkovým súťažným výkonom. Hranice človeka sú rôzne a cieľom cvičenia je, aby sa každý jednotlivec naučil, prekročiť svoje vlastné hranice práve tam, kde sa momentálne nachádzajú. Takto získava cesta Budó svoju cenu a je prospešná pre každého človeka. V tréningu, ktorý je zameraný len na fyzický výkon, sa stráca hodnota cvičenia.
Pokrok v bojových umeniach znamená, že každý cvičiaci duševne robí neustále jeden krok dopredu, jedno ako vyzerajú jeho fyzické možnosti. Aj starý alebo fyzicky slabý človek môže cvičiť bojové umenia, ak toto pochopí. Takýto pokrok má väčšiu hodnotu ako pokrok talentovaného športovca, ktorý je síce technicky zdatnejší, no trénuje iba telo. Holé porovnávanie výkonu fyzickej pripravenosti, ktoré vedie len víťazeniu, je v Budó absurdné. V tomto spočíva rozdiel medzi Budó a športom.
Trpezlivým a neustálym tréningom robí každý človek pokroky. Nikto nepotrebuje strácať chuť, keď sa ostatní učia techniky trošku rýchlejšie. Čas samotný tento problém vyrieši – za predpokladu, že je vnútorný postoj v poriadku. Človek nepotrebuje športový talent, aby mohol cvičiť bojové umenia. Každý človek sa môže naučiť prekonávať svoje hranice. To nemá vôbec nič spoločné s nejakými rekordami. Ozajstný pokrok v Budó je vnútorným víťazstvom. Predstava víťazstva nad protivníkom je predstavou začiatočníka v bojových umeniach.
Budó nie je cesta rekordov. Správne chápanie cvičenia vyžaduje postoj trpezlivosti so sebou samým a s ostatnými ľuďmi. Dosiahnuť tento postoj v tréningu má oveľa väčší význam aj v dennom živote. Mnohí ľudia sa sťažujú na zlé príležitosti, tak v súkromí ako aj v práci, sťažujú sa na negatívne následky moderného života, na stress atď. a neuvedomujú si, že to, čo vidia vonku, je len obrazom ich vlastného vnútra. Tak v Budó ako aj v živote chcú viac, ako sú pripravení dávať, a takto sa stávajú závislými na svojich vlastných nerealistických predstavách. Keď sa naučia byť trpezlivými a menej požadovačnými, budú môcť aj oni rozpoznať príležitosti, ktré aj im život prináša. Kým je však ich duch netrpezlivý a bez skromnosti, nemôžu vidieť, kde ležia ich skutočné problémy.
Cvičiaci sa musí naučiť trpezlivosti a skromnosti. Len potom dovolí sám sebe prostredníctvom cvičenia rásť a rozvíjať sa. Nesprávny postoj v tréningu bojových umení prinesie ešte viac stresu a disharmónie do života. Cvičenie bojových umení slúži ľuďom, výsledok však závisí od ducha, ktorý pochopí jeho ozajstný význam.
OSU
ÚSILIE A TRPEZLIVOSŤ
Pokiaľ človek nemá trpezlivosť v malých veciach,
Zmarí aj veľké plány.
Konfucius
Osu (Oss, Uss) sa v bojových umeniach často používa ako sprievodný zvuk k pozdravu (Rei). Osu je fonetickým prekladom dvoch čínskych znakov, z ktorých každý má svoj vlastný význam. Prvý znak doslovne znamená “narážať, udierať” a symbolizuje v prenesenom zmysle vnútorný postoj, v ktorom sa človek usiluje, prostredníctvom činnosti prekonať každodenné prekážky. Druhý znak znamená “znášať, trpieť, strpieť” a označuje schopnosť vydržať, vytrvalosť a trpezlivosť, ktoré človek potrebuje, aby sa vysporiadal s ťažkými životnými situáciami. Osu takto obsahuje dva protiklady (úsilie a trpezlivosť), ktoré však vo vzájomnom zjednotení vytvárajú skutočný postoj. Označuje aktívnu energiu úsilia, ktorú človek potrebuje, aby vyriešil svoje problémy, a pasívnu energiu vytrvalosti, potrebnej na to, aby človek vydržal ťažké rany.
V Dójó sa používa tento výraz, keď sa zdravia spolucvičiaci alebo Sensei, alebo aj ako znak, že človek pochopil resp. súhlasí. S týmto výrazom je okrem toho v Karate-Dójó sprostredkované dôležité posolstvo. Keď ho cvičiaci v Dójó používa, signalizuje svojim spolucvičiacim, že je pripravený, správať sa v zmysle filozofického významu Osu. Výraz bol prebratý do bojových umení, aby jednotlivcovi vždy pripomínal správny postoj. Je jednoduché, prísť do Dójó zle naladený a rýchlo strácať trpezlivosť s ostatnými. V takých prípadoch si človek dovolí nerešpektovať ostatných. Toto je nesprávny postoj a hovorí sa „Oss”, aby si človek pripomenul, že Dójó je miestom zdokonaľovania ľudských hodnôt.
Správne vnímanie tréningu vyžaduje na jednej strane trpezlivosť, kontrolu emócií a prekonanie Ja a na druhej strane disciplinovanú prácu, vytrvalosť a úsilie. Tvrdá námaha časom formuje silnú osobnosť; pretože silná osobnosť je postavená na vyrovnanom vnútornom základe – a toto je cieľom bojových umení. Dosiahnuť tento cieľ prostredníctvom cvičenia, vyžaduje oveľa viac ako len telesné cvičenie, a to je to, na čo si musí človek spomenúť, keď hovorí “Oss”.
